Názory

Zmení sa vnímanie druhej svetovej vojny po ruskej invázii na Ukrajinu?

Už v minulosti zaznievali hlasy, že v r. 1945 sme neboli oslobodení, ale dobytí lebo príchod Červenej armády pripravil „živnú pôdu“ na nástup komunizmu v Československu. Vojna na Ukrajine môže takéto postoje ešte umocniť.

Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa si myslí, že komunistický naratív podľa ktorého nás sovietska armáda oslobodila je pravdivý len čiastočne. Naopak bývalý riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev akékoľvek úvahy, že po r. 1945 nedošlo k oslobodeniu, ale k novej okupácii odmieta. Tvrdí, že deformovať dejiny na základe súčasnej politickej situácie sa nevypláca, pretože historická pravda nepustí: „Podliehať propagande je iste dosť jednoduché, ale ako sa hovorí, lož (aj tá historická) má krátke nohy.“

Falošná aureola sovietskych osloboditeľov

Druhá svetová vojna a jej dôsledky sú v európskom kolektívnom vedomí vnímané v niekoľkých, dnes už zafixovaných hlavných obrazoch, ako sú politická a vojenská porážka nemeckého nacizmu a jeho satelitov ako napríklad aj ustašovského Chorvátska a ľudáckeho Slovenska, sovietizácia viacerých krajín so všetkými jej neblahými dôsledkami, kľúčové zapojenie USA do vojny či enormné obete na vojakoch i civilistoch, najmä na strane ZSSR a Nemecka. Menej komunikované sú závery Jaltskej a Postupimskej dohody, ktorými sa zabetónovali sféry vplyvu Západu a ZSSR, takže napríklad pri oslobodzovaní Československa museli zastať americké jednotky generála Pattona pri Plzni, kým Červená armáda obsadila Berlín a o deň nato „dojechala“ do Prahy.

Komunistický naratív proklamoval 44 rokov, že nás sovietska armáda oslobodila. Je to pravda čiastočná. Červená armáda porazila a vyhnala z našej krajiny nemecké jednotky, sonderkomandá, gestapo a zároveň vyvolala pád ľudáckeho režimu. SNP však veľmi nepomohla, čo vyvolalo kruté represálie nemeckých jednotiek a slovenských Pohotovostných oddielov HG a pri prieniku cez Dukliansky priesmyk zahynulo veľké množstvo aj vojakov čs. armádneho zboru.

Komunistický naratív proklamoval 44 rokov, že nás sovietska armáda oslobodila. Je to pravda čiastočná.

Vstupom červenoarmejcov na naše územie sa však začalo aj peklo pre mnohých nevinných občanov. Sovietske vojsko spolu s jednotkami obávanej NKVD zatýkali stovky ľudí najmä z východného Slovenska a následne ich odvliekli na otrocké práce do sovietskych gulagov. Bolo ich vyše 7-tisíc, vracali sa domov niekedy až po 10 rokoch so zničeným zdravím, šesť stoviek z nich v táboroch zahynulo. Popri bojoch sa sovietski vojaci dopúšťali znásilňovania žien, krádeže majetku, potravín, domácich zvierat, vrážd nevinných ľudí, medzi nimi aj nemeckých civilistov. „Davaj časy“ sa v 1945 stalo až floskulou, no pri neuposlúchnutí to mohol byť dôvod na zabitie. Iste, zlé životné podmienky sovietskych vojakov ich často dohnali ku krádeži obživy, čo sa dá do istej miery pochopiť.

Málo kriticky hodnotenáje i bezostyšná krádež územia Podkarpatskej Rusi stalinským režimom, ktorú na základe vykonštruovaného referenda, nátlaku, zastrašovania a miznutia oponentov zrežírovali jednotky sovietskej NKVD, samozrejme, za asistencie vojsk Červenej armády. Podobne represálie NKVD proti komunistom a sovietom nepohodlným odbojárom z Demokratickej strany, zo západného odboja, ale aj zo Svobodovej armády mali za následok nevinné obete na našich občanoch.

Tieto fakty a tragédie nielenže zmenšujú zásluhy osloboditeľov, ale preklápajú kritický pohľad a vykresľujú mnohých ako barbarov, vojnových zločincov, kriminálnikov. Preto i otázka, či súčasná ruská agresia na Ukrajine môže nejako dramaticky narušiť do značnej miery falošnú aureolu sovietskych osloboditeľov, slovanských bratov, je v takomto poňatí paradoxne zodpovedateľná, že neveľmi.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskou armádou v roku 1968, vyše sto obetí do konca tohto roku, zničenie reforiem a 23-ročná okupácia z vyše 400 obeťami je smutným potvrdením vyššie opísaného charakteru neakceptovateľného správania sovietskych vojakov. Navŕšená zdevastovaným prostredím či umiestnením jadrových zbraní na našom území. I v prípade invázie v roku 1968 Sovieti argumentovali nebezpečenstvom ohrozenia „veci socializmu“, imperializmu naklonenými živlami, ustupovaním importu západnej ideológie.

Západ rešpektoval rozdelenie sfér, no i dlhodobo trpel na vírus akéhosi appeasemantu, zasiateho počas mníchovskej zrady. Iste, pomohol Marshallovým plánom, vytvorením medzinárodných politických a hospodárskych spoločenstiev, ale v niektorých ľavicových prúdoch koketoval s „neznesiteľnou ľahkosťou bytia“ sovietskeho devastačného režimu. Vnímanie Západu ako garanta demokracie u bývalých sovietskych vazalov po roku 1989 bolo do istej miery povinné politické klišé. Narušuje ho „biznis ako obyčajne“ s Ruskom aj počas jeho agresií v Gruzínsku, Moldavsku, na Kryme a na východnej Ukrajine. Nord Stream II či vývoz zbraní do Ruska aj po roku 2014, odkedy v Doneckej a Luhanskej oblasti zahynulo 11 000 ľudí, sú jednoducho hanebné fakty. Zdá sa, že po 24. februári sa Západ kruto poučil. A jeho imidž osloboditeľov a ochrancov západnej civilizácie, pokrytý spomenutými oportunizmami, sa tak hádam postupne navráti.

Navracia sa však celkom iste v plnej nahote pri Rusku, s jadrovým kufríkom v kremeľskom trezore, spolu aj s podobnými, ba zdá sa, že oveľa krutejšími atrocitami páchanými ruským vojskom na Ukrajine a jej civilnom obyvateľstve. Ničenie domov, ba i celých dedín, vyhladovávanie, znásilňovanie dievčat a žien, upieranie lekárskej starostlivosti a ošetrenia ranených v boji, krádeže a rabovanie, odvliekanie desaťtisícov civilistov na vzdialené územia preč z vlasti a domova a napokon i postupná zmena štátnosti okupovaných území veľmi pripomínajú nebojové „oslobodzovacie“, no popravde dobyvačné praktiky Červenej armády spred vyše šiestich decénií.

Odpoveď na otázku, či a ako sa zmení vnímanie druhej svetovej vojny po 24. februári, je tak silno ovplyvnené falošnými rečami ruskej propagandy o denacifikácii Ukrajiny, ktoré sa rýchlo vytratili, hoci na druhej strane napríklad aktivity ukrajinského Pravého sektora spred niekoľkých rokov niesli črty neblahého dedičstva tragickej i zločinnej banderovskej „tradície“, o ktorej však treba jedným dychom dodať, že bola aj nacionalistická, ale aj antisovietska.

Napokon obraz sovietskych vojakov ako víťazov nad antisemitskými nacistami v 1945 kazia také výroky, aké naposledy použil ruský minister Lavrov. Obraz sovietskych osloboditeľov tak treba vidieť do šírky i hĺbky ich praktík dobyvačnej stalinskej a dnes už aj putinskej politiky. Obraz kultúrneho Západu zasa v jeho nachádzaní tradície megastroja, ktorý sa dokáže predsa len rozkývať ako v roku 1944, keď je „čert z Ríše zla či Tretej ríše už za dverami“.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

WP2Social Auto Publish Powered By : XYZScripts.com