Keď sa pred 30 rokmi delilo Československo, málokto si dokázal predstaviť, ako bude samostatnosť oboch štátov v praxi vyzerať. Dnešnej generácii tridsiatnikov naopak chýba povedomie, čo to vlastne Československo bolo. Nostalgia po spoločnom štáte je dnes generačnou záležitosťou a zmizne v momente, keď už nebudú počuť hlasy tých, ktorí federáciu zažili.

Rozdelenie federácie nebolo pred rokom 1993 sprevádzané referendom. Bolo by zaujímavé vidieť, aká časť slovenskej i českej spoločnosti vtedy skutočne chcela samostatnosť. Aj keď bolo mnoho ľudí, ktorí si priali, aby Československo pokračovalo, dnes sa zdá, že značná väčšina z vtedajších federalistov sa zmierila so zánikom federácie. Dokonca časom dospeli k záveru, že samostatnosť štátu bola užitočná, pretože raz a navždy vyriešila česko-slovenské národnostné nezhody. A tiež bola začiatkom samostatnej existencie štátu, ktorý by k nej tak či tak smeroval.

Zaujímavý je v tejto súvislosti prieskum, ktorý na Slovensku zverejnili len pred niekoľkými dňami. Rozdelenie hodnotí pozitívne necelých 46 percent respondentov, naopak 45 percent nevníma koniec federácie ako prínos. Z českého pohľadu ide o čísla možno trochu prekvapivé, hlavne v súvislosti so v Česku prevládajúcim názorom, že rozpad Československa chceli predovšetkým Slováci.

Tí získali svojim osamostatnením jednoznačne väčšie sebavedomie, zbavili sa možno nepríjemného tieňa staršieho českého brata. Ten pôvodne od roku 1918 na slovenského mladšieho súrodenca dohliadal a chránil ho. Zahrnul ho do spoločného štátneho útvaru a zaslúžil sa aj o jeho premenu a rozvoj. Po zamatovej revolúcii ale bola na Slovensku čím ďalej častejšie v rôznych formách viditeľná túžba vydať sa vlastnou cestou.

Obdobie uplynulých tridsiatich rokov samostatného Slovenska by sa dalo označiť za permanentný boj o demokratické usporiadanie. Nástup vlády Vladimíra Mečiara hneď v začiatkoch, neskôr aj Roberta Fica, ukázal, že v slovenských dejinách sa demokratické princípy nestihli zakoreniť dostatočne hlboko. Naopak vlády Mikuláša Dzurindu alebo Ivety Radičovej dokladali, že na Slovensku sa naopak vždy nájde dostatok tých, ktorí sú presvedčení o správnosti demokracie.

K nej patrí aj ochota a schopnosť ku kompromisom, ktoré nepovažujú za niečo apriórne zlé. Udalosti posledných týždňov na Slovensku ukazujú, že o demokratické hodnoty je skutočne potrebné bojovať neustále.

Masívne vysťahovalectvo

Jeden problém ale trápi súčasné Slovensko tak ako pred tridsiatimi rokmi. Ide o masívne vysťahovalectvo zo zeme. Zo Slovenska odchádzajú vzdelaní ľudia, ktorí v zahraničí dostávajú väčší priestor na sebarealizáciu. Nie nadarmo sa hovorí, že Praha je druhým najväčším slovenským mestom. S tým súvisí aj životná úroveň, ktorá je v Českej republike stále ešte vyššia ako na Slovensku.

V jednom aspekte Slovensko ale Českú republiku predbehlo. Tým je prijatie eura. Pre slovenskú ekonomiku to bol dôležitý krok, bez členstva v eurozóne by dnešnú zložitú dobu, ovplyvnenú infláciou, pravdepodobne zvládala oveľa horšie.

Slovenská spoločnosť sa počas svojho samostatného fungovania musela stretávať s problémami, ako sú korupcia a niečo, čo by sa dalo označiť ako klanovitosť. Kedy skrátka rodinné väzby sú silnejším putom ako čokoľvek ďalšie. Vo verejnom priestore sa tak vytvorili štruktúry, ktoré presadzovali svoje záujmy na úkor štátu alebo spoločnosti ako celku. To viedlo nielen k únosu syna prezidenta Michala Kováča, ale aj k vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Aj tieto kriminálne udalosti patria k dedičstvu prvých tridsiatich rokov existencie samostatného Slovenska.

Pokiaľ existuje oblasť, ktorá buduje mosty medzi oboma národmi neúnavne, je to kultúra. Obľúbenosť českých umelcov na Slovensku aj tých slovenských v Česku je nebývalá. Táto kultúrna diplomacia funguje nielen ako vzájomné obohatenie, ale tiež pôsobí na mladú generáciu, ktorá na jazyk druhého štátu nie je taká zvyknutá a ktorá by mohla mať väčšie problémy s porozumením.

Nech už sú teda pohľady na samostatnosť oboch štátov akékoľvek, práve rešpekt, prepojenosť a vzájomné obohacovanie je spôsob, ako môžu akékoľvek dva národy vedľa seba existovať. Tým skôr pokiaľ ide o Česko a Slovensko, ktoré kedysi tvorili spoločný štát.

Kamila Pešeková a Radim Veselý