Svet stojí pred voľbou. A táto voľba je ako vždy dostatočne jasná – byť alebo nebyť civilizáciou ako takou.

To, čo sa stalo 15. novembra večer v Poľsku, nie je náhoda alebo nedbanlivosť, je to výsledok postoja, ktorý Západ zaujal vo vzťahu k Moskve. Logickým výsledkom je politika nezasahovania.

Dnes, keď hovoria o situácii na Ukrajine, pomenujú dátum – 24. február, považujúc ho za deň začiatku vojny Ruska proti susednej krajine.

A pre mnohých sa stane zjavením, keď sa dozvedia, že Ukrajina už osem rokov bráni svoju nezávislosť vo vojne s Ruskom. Áno, bolo to v roku 2014, keď moskovská horda vtrhla na územie ukrajinského štátu.

Je pravda, že v tom čase Kremeľ nepropagoval svoju účasť na „incidente“ a ubezpečil sa, že to všetko boli činy miestnych aktivistov.

Neskôr Putin priznáva, že všetko, čo sa deje na Kryme, bolo naplánované a uskutočnené pod jeho vedením, v skutočnosti priznáva celému svetu, že je agresor a okupant.

No veta „necháme ženy a starých ľudí ísť dopredu, zatiaľ čo my sami sme stáli za nimi a čakali, ako sa zachová ukrajinská armáda,“ odhalila celú podstatu Kremľa a Putina osobne – skryť sa za civilné obyvateľstvo.

Potom tu bol východ Ukrajiny, kde sa s pomocou Moskvy chopili moci miestni vyhnanci a neskôr s jej plnou pomocou (financie, zbrane, armáda) uvrhli Doneckú a Luhanskú oblasť do chaosu, skazy a beznádejnej temnoty.

Ako na to reagovali civilizované krajiny? Veľmi tvrdo nadávali Putinovi. Vyhlásenia, vyhlásenia, presvedčenia – taká bola politika Európy.

Samozrejme, nechýbali ani sankcie, ktoré kolektívny Západ prijal veľmi neochotne. Mali efekt? Nepochybne Rusko dostatočne pocítilo obmedzenia, prišlo o solídne mesačné príjmy.

Západní lídri však nebrali do úvahy to hlavné – kremeľskej klike je jedno, čo sa stane s ekonomikou, sociálnou a humanitárnou sférou krajiny.

Pre kremeľských zločincov sú hlavnou vecou ich vlastné ambície a obohatenie. Najprv to len zrealizovali anektovaním ukrajinského Krymu.

A sankcie ich veľmi nevystrašili – Rusko je najbohatšia krajina na prírodné zdroje (40 % svetových zásob podložia je sústredených na území, ktoré sa dodnes volá Ruská federácia). Preto tí, ktorí sú blízko žľabu moci, chápu, že vždy je odkiaľ čerpať peniaze.

Kremeľ sa nikdy nezaujímal o názor a skutočnú situáciu obyčajných Rusov. Všetko je pre ambície.

A tak to existovalo – Krym a východnú Ukrajinu obsadila Moskva, ktorá za to dostala sankcie a ukrajinská armáda sa pokúsila získať jej územie späť, za tichého dohľadu Západu.

A čím ďalej, tým hlasnejšie sa ozývali hlasy, že je potrebné ukončiť sankcie a začať plnohodnotný dialóg s Moskvou.

Áno, presne, a ak sa o tom najskôr len šepkalo, neskôr sa myšlienka potreby obnoviť „normálne“ vzťahy s RFR stala prevládajúcou a takmer otvorene sa o nej hovorilo na najznámejších miestach.

Potom bol február 2022. A Kremeľ, ktorý sa úplne prirodzene domnieval, že keď mu bolo dovolené zabrať časť územia susedného štátu (mlčanie civilizovaného sveta sa stalo pre Putina akousi carte blanche), tak prečo sa toho všetkého nechopiť. Vojna sa začala.

História neprijíma konjunktívnu náladu. Predpokladajme však, čo by sa stalo, keby Západ adekvátne reagoval na výzvy prichádzajúce z Moskvy a namiesto presviedčania kremeľského šialenca by mu ukázal skutočnú silu.

Odpoveď je zrejmá – nebolo by nič. Nebol by ani 24. február, ani pobúrenia „ruského sveta“ na Ukrajine a rakety, ktoré dorazili do Poľska.

Kremeľský režim je teroristická organizácia a hlavným zákonom teroru je rozsievať strach a chaos. Ale napriek všetkej zdanlivej hrôze teroristov sú oni sami príliš hanbliví. A hlavný strach je, keď sa neboja a primerane reagujú.

Putin je typický terorista. Je cynický, arogantný, prefíkaný, no zároveň – neskutočne plachý. Pozrite sa na jeho činy, sú vždy rovnaké – najprv výzva, a ak nepríde slušná odpoveď, Kremeľ ide do útoku. Akonáhle však agresor trochu pocíti odpoveď, zastaví sa.

A to nie je novinka. História je cyklická, stalo sa to aj predtým. Takže v tridsiatych rokoch minulého storočia už Európa presviedčala agresora, snažila sa ho zastaviť sľubmi a odovzdaním území.

Hlavná vec je, že nacistický režim v Nemecku sa v tom čase nestretol s najmenším odporom a československé Sudety darovali nacistom Francúzsko a Veľká Británia.

Musíte však pochopiť, že od roku 1939 pomer síl nebol v prospech Berlína, ktorý bol horší ako Paríž a Londýn z hľadiska zdrojov, ekonomiky aj armády.

Ale Francúzsko a Británia, dokonca vyhlásili vojnu Nemecku (čo zodpovedalo zmluve podpísanej s Poľskom), viedli ju veľmi nepochopiteľným spôsobom. „Podivná vojna“ je presne definícia týchto udalostí. Ako to skončilo pre celú Európu, si pamätá celý svet. Dôvodom je, že nikto nechcel bojovať.

Pri pohľade na udalosti týchto dní má človek pocit deja vu – veľmi známy obrázok, však?

Európa zvonka sleduje, čo sa deje na Ukrajine, ponúka to, aby nenahnevala agresora, za čo mu dá Krym.

A agresor to dobre chápe, ide ďalej, uvedomuje si svoju tolerantnosť.

24. februára Moskva prekročila všetky červené čiary, ktoré ešte existovali. Ale ani to v skutočnosti nezmenilo postavenie „civilizovaného sveta“. Pamätáte si, čo znepokojovalo NATO?

Generálny tajomník aliancie každý deň opakoval tie isté vety: „nie sme vo vojne s Ruskom“, „Moskva nie je náš nepriateľ“, „nepripustíme priamy stret s Ruskou federáciou“.

15. novembra došlo k takémuto stretu – napadnuté Poľsko, štát NATO. Úplne prvé vyhlásenia, vrátane vyjadrenia prezidenta Spojených štátov – “je potrebné vykonať vyšetrovanie”, “tieto rakety sú sotva ruské.”

Ak predpokladáme, že tieto rakety boli (ako už bolo uvedené) odpálené z ukrajinských zariadení protivzdušnej obrany, nič to nemení na podstate veci – hlavná vec na tom, čo sa stalo (a každý tomu veľmi dobre rozumie), je, že zasiahla rakiet na Poľsko je výsledkom ruskej agresie. Bodka.

Je tu však ešte jedna nuansa. Bez ohľadu na to, kto a za akým účelom bolo Poľsko napadnuté, toto je ukazovateľ. Ilustrácia toho, ako je Západ pripravený primerane pochopiť, a čo je najdôležitejšie, reagovať na výzvy.

Nuž, „civilizovaný svet“ opäť môže uvoľniť situáciu „na brzdu“, pričom zabudne na svoju civilnosť – nikto nechce bojovať.

Pre Putina to však bude ďalšia carte blanche. A blafák, dosť možno organizovaný Moskvou, možno považovať za odohraný.

Čo bude ďalej a kam poletí raketa nabudúce, je rečnícka otázka. Všetko bude závisieť od chúťok kremeľského trpaslíka.

A občanom slobodnej a pokojnej Európy v tomto prípade zostáva len čakať a hádať, ktoré mesto, ktorá krajina bude ďalším cieľom Moskvy.

Autor: K.M.