Generálna prokuratúra roky upozoňuje, že v školách chýba jasný manuál, ako postupovať pri šikane.

Za mrežami môžu skončiť aj mladiství od 14 rokov. Polícia si má vedieť poradiť aj s agresormi, ktorí sú ešte „pod zákonom“.

„Naším cieľom nie je kriminalizovať dieťa, ale vychovávať ho, ak to rodičia nezvládajú,“ vysvetľuje Barbora Hubertová, poverená riaditeľka kancelárie generálneho prokurátora, ktorá sa roky špecializovala na trestnú činnosť mladistvých a detské obete.

Čo sa v rozhovore dočítate:

– Môže ísť dieťa do väzenia?

– V akých prípadoch súdy trestajú rodičov za skutky ich detí?

– Ako trestať online šikanu medzi deťmi?

– Zametá polícia prípady šikany ,,pod koberec“?

– Čo môže rodič robiť, ak šikanujú jeho dieťa?

Ako sa líši z pohľadu zákonov potrestanie dospelej osoby a osoby pod 18 rokov?

Potrestanie trestne zodpovednej osoby – mladšej ako 18 rokov a staršej ako 14 rokov – sa odlišuje znížením trestnej sadzby oproti trestnej sadzbe ako pri dospelých páchateľoch.

Znamená to, že horná aj spodná hranica trestu pri jednotlivých činoch sa znižuje o polovicu.

Platí pravidlo, že dolná sadzba nesmie byť vyššia ako dva roky a horná hranica vyššia hranica ako sedem rokov. Výnimkou sú obzvlášť závažné zločiny, ako napríklad vražda, pričom sa pri návrhu trestu vyhodnocuje miera závažnosti, spôsob jeho vykonania, pohnútka na jeho spáchanie či jeho následok.

Môže súd poslať do väzenia aj 14-ročného páchateľa?

Každej osobe, ktorá je trestne zodpovedná, môže byť uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody. V prípade mladistvých je však povinnosťou skúmať, či účel trestu nemožno dosiahnuť inými formami trestov než nepodmienečným. Samozrejme, tieto osoby nepôjdu do výkonu trestu s dospelými osobami, ale sú špeciálne ústavy pre mladistvých.

Stretli ste sa už s podobným prípadom, keď prokurátor navrhoval trest odňatia slobody pre 14-ročného páchateľa?

Áno, takéto prípady sa vyskytli. Generálna prokuratúra SR však neeviduje štatistiky uložených trestov podľa veku. Takéto dáta eviduje ministerstvo spravodlivosti. Vieme však povedať, v koľkých prípadoch boli trestné stíhania proti mladistvým každej vekovej kategórie do podania obžaloby. Za rok 2020 evidujeme 1905 prípadov, keď boli obvinené mladistvé osoby. (Za rok 2021 ešte nie sú vyhotovené štatistiky prípadov, pozn. red.)

Pri ktorých trestných činoch prokuratúra zväčša navrhuje tresty odňatia slobody páchateľom mladším ako 18 rokov?

Závisí od charakteru trestných činov a určenej trestnej sadzby. Existujú trestné činy, kde nám zákon vzhľadom na výšku trestnej sadzby neumožňuje navrhovať vôbec podmienečný trest u dospelých osôb. Iné je to pri mladistvých, kde je maximálna sadzba dolnej hranice do dvoch rokov, okrem najzávažnejších trestných činov.

Vždy sa posudzujú pri navrhovaní trestu okolnosti ako následok po spáchaní trestného činu, spôsob spáchania, motivácia. Pri mladistvých sa skôr uprednostňuje ukladanie trestov, ktoré majú za cieľ prevýchovu páchateľa za riadneho člena spoločnosti.

Môže ísť osoba mladšia ako 14 rokov do väzenia?

Nie, takáto osoba nie je trestne zodpovedná, a preto neprichádza do úvahy ani jej trestné stíhanie.

To však neznamená, že štát nedokáže vyvodiť voči takejto osobe určitú zodpovednosť. Bežný postup pri páchateľovi mladšom ako 14 rokov je, že tento prípad sa podstúpi sociálnej kuratele s tým, že prokurátor žiada prijať opatrenia, ktoré sú v kompetencii kurately.

Pri menej závažných prípadoch niekedy postačí aj dohovor s rodičmi. Mnohokrát bolo dostačujúce, keď sa o prípade dozvedia rodičia dieťaťa a sami začnú konať. Evidujeme ale aj prípady, keď sú potrebné iné opatrenia ako predvolania rodičov či vykonanie dohľadu. Ak výchovné prostredie nie je dostatočné, môžu požiadať súd o výchovné opatrenia napríklad na dobu šesť mesiacov alebo za určitých situácií aj dieťa z rodiny vyňať.

Naším cieľom nie je kriminalizovať dieťa, ale skôr zabezpečiť jeho riadnu výchovu, ak to rodičia nezvládajú.

V Spojených štátoch nedávno obvinili rodičov 15-ročného tínedžera, ktorý zastrelil štyroch žiakov. Môžu byť aj na Slovensku obvinení rodičia, ak ich dieťa spácha trestný čin?

Na Slovensku by za tento konkrétny skutok rodičia nemohli byť obvinení ani vzatí do väzby. V slovenskom systéme je trestné stíhanie postavené na subjekte, teda na konkrétnom páchateľovi.

Ak sa dieťa dopustí vraždy alebo lúpeže, tak jeho rodičia – v prípade, že sa na skutku nepodieľali – nemôžu byť trestne stíhaní.

Na druhej strane máme u nás trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže. Často sa využíva najmä pri trestaní rodičov za záškoláctvo ich detí.

Paragraf 211 Trestného zákona hovorí, že rodičia sa mohli dopustiť tohto trestného činu aj z nedbanlivosti, ak nezabránia dieťaťu v porušovaní zákona. Napríklad sa previnia tým, že nekonali voči svojmu dieťaťu, ak ich na problémové správanie upozornila škola, tréneri, okolie.

Nehovoríme iba o trestných činoch, ale aj priestupkoch, a môže sa to týkať aj nezákonného konania detí mladších ako štrnásť rokov.

Stretli ste sa v praxi s prípadmi, že bolo začaté trestné stíhanie rodičov podľa paragrafu 211 pre skutky, ktoré spáchalo ich dieťa?

Áno, niektoré prípady boli ukončené aj právoplatným rozsudkom. Ako som spomínala, najčastejšie je to vo vzťahu k priestupkom. Napríklad, keď bol rodič niekoľkokrát upozornený, že jeho dieťa – mladšie ako 14 rokov – kradlo v obchodoch a rodič nekonal.

Často takéto prípady končia podmienečnými trestami. Iná vec je pri záškoláctve, kde generálna prokuratúra eviduje súdom udelené aj nepodmienečné tresty pre rodičov, ide však najmä o prípady, keď už rodičia boli za trestných čin odsúdení.

V súčasnosti otriasla krajinou kauza šikanovania maloletej v Miloslavove. Nie je problém, že samotná šikana na Slovensku nie je definovaná ako trestný čin?

Na to, že šikanovanie nie je trestným činom, upozorňujeme už niekoľko rokov. Samozrejme, neznamená to, že takéto konanie nevieme trestať. Šikanovanie za absencie samostatnej skutkovej podstaty dokážeme posudzovať ako iné trestné činy, napr. vydieranie, teda násilie alebo hrozba násilia na inej osobe s cieľom dosiahnuť nejakú konanie, obmedzovanie osobnej slobody, nebezpečné prenasledovanie alebo nebezpečné vyhrážanie, rozširovanie detskej pornografie a iné.

Nebolo by lepšie, keby existoval samostatný trestný čin šikanovania?

Možnosti sú dve – buď sa zadefinuje do Trestného zákona šikanovanie ako samostatná skutková podstata trestného činu, alebo oveľa intenzívnejšie a lepšie začneme využívať tie trestné činy, ktoré už máme, a zaoberať sa konaním dieťaťa, tam, kde je to potrebné, aj v trestnoprávnej rovine.

Sú aj iné možnosti, ktoré by pomohli lepšie odhaľovať a trestať šikanu?

Od roku 2017 v správach o činnosti prokuratúry upozorňujeme, že kriminalita detí sa preniesla do online priestoru, kde to dokáže násobne viac obeti ublížiť. Vo viacerých materiáloch sme upozorňovali aj na problematiku kyberšikany. Niektoré štáty majú šikanu upravenú ako trestný čin. Čo by však najviac fungovalo, je, keby každý, kto prichádza do kontaktu s deťmi, poznal vopred presne dané pravidlá, ako postupovať v prípade podozrenia na šikanu.

Riaditeľ školy, učiteľ, tréner, novinár nemôže sám posudzovať, či nejaké konanie je alebo nie je trestným činom. Takúto právomoc majú orgány činné v trestnom konaní, ktoré by mali hlásené prípady preveriť.

Napríklad lekár má zo zákona povinnosť pri vyšetrení dievčaťa mladšieho ako 15 rokov nahlásiť podozrenie zo sexuálneho zneužívania, ak zistí, že intímne orgány dieťaťa boli porušené. Takto by sme sa mohli rozprávať aj pri prípadoch šikanovania medzi deťmi. Zbytočne budeme tvoriť nové pravidlá, keď nevyužívame tie, ktoré v súčasnosti máme k dispozícii.

Znamená to, že chýba ,,manuál“ pre pedagogických pracovníkov, čo presne robiť pri podozrení na šikanu?

Áno, ak sa rozprávame o školskom prostredí. Ale podobne aj pri tréneroch v športových kluboch, vedúcich detských táborov a voľnočasových krúžkov. Určite nám v tejto oblasti chýbajú jednotné pravidlá. Od roku 2016 som sa zúčastňovala na činnosti expertnej skupiny pre prevenciu kriminality mládeže Rady vlády SR pre prevenciu kriminality, kde som na to upozorňovala. Mali sme napríklad viacej prípadov, keď sa deti priamo v školách natáčali pri sexuálnych aktivitách. Mali sme prípad v Košickom kraji, kde si asi 150 detí posielalo medzi sebou takéto videá a fotografie. Absolútne si neuvedomovali, že 11-ročnej dievčine, aj keď sa dobrovoľne natočila, ubližujú. Vnímali to ako zábavu. Riaditeľ školy potom zobral mobily žiakom a mazal im tieto fotografie a videá, čím nám skomplikoval vyšetrovanie prípadu. Nemôžeme mať systém, že jeden riaditeľ si zavolá rodičov a rieši šikanu priamo v jej zárodku, hneď ako sa o nej dozvie, a iný mávne rukou a povie, že toto riešiť nebude. Musíme mať jednotný postup, čo robiť pri odhalení šikany. To je potom zlyhanie systému.

Ako môže vyzerať prípad zlyhania systému v praxi, videli sme to pri prípade v Miloslavove?

Nemôžem komentovať tento prípad, lebo sa vyšetruje. Ako prokurátori, a aj ja sama, sme ešte pred pandémiou chodili do škôl a robili sme osvetu a preventívne prednášky. Deťom sme vysvetľovali základy trestnoprávnej zodpovednosti, čo robiť, aby sa dieťa nestalo obeťou alebo aby sa nestalo aj páchateľom. Špeciálne sme sa venovali kriminalite v online priestore, pretože táto oblasť je na Slovensku zanedbávaná. Pritom do online sveta sa v súčasnosti najviac presúva kriminalita. Deti sú pri týchto prednáškach potom veľmi prekvapené, čo všetko je trestným činom a aké ich konanie môže byť riešené v trestnom konaní.

Mali sme napríklad prípad dievčaťa, ktoré spolužiaci natočili bez jej vedomia a zverejnili jej nahé fotografie zo šatne pri prezliekaní sa na telesnú výchovu. Dievča potom na internete zosmiešňovali, vyrábali koláže s jej tvárou a iným nahým telom. Pre deti to bola zábava, pre toto dievča trauma.

Pritom pedagógovia na škole vedeli, čo sa stalo. Keď som ich spýtala, prečo prípad neoznámili, povedali, že sa boja a že im riaditeľ odporučil, aby to nechali tak a nekriminalizovali deti.

Nechceme kriminalizovať deti, ale máme iné opatrenia, ktoré by sa dali v takýchto prípadoch využiť a šikanu potrestať.

Poznáme prípady, keď polícia šikanu medzi deťmi zmení na priestupok a povie, že skutok sa nestal. Stretli ste sa s prípadmi, keď polícia ohlásenie šikany účelovo bagatelizovala ako priestupok?

Nespomínam si na žiadny takýto prípad. Neprišli k nám žiadne sťažnosti od rodičov, že by polícia zamietla nejaký prípad šikany ich dieťaťa pod koberec. Ak by sme mali takéto poznatky, určite by sme sa tomu venovali. Je však potrebné povedať, že ak polícia v konkrétnom prípade po oznámení nekoná v trestnom konaní, ale len v priestupkovom, takéto konania sa k nám na prokuratúru nedostanú.

Ako by mala polícia riešiť prípady, keď si napríklad celá trieda posiela fotografie či videá obete šikany? Zrejme sa nedá stíhať všetkých, ktorí to zdieľajú medzi sebou v správach alebo na sociálnych sieťach.

Často sa stane, že pod vplyvom zaláskovania sa dievča odhalí a odfotografuje dobrovoľne pre chlapca. Nemusí ju k tomu nikto naviesť a nehovoríme ani o prípadoch štandardného sexuálneho predátora, ktorý takéto fotografie od detí žiada. Môže to byť spolužiak, sused alebo kamarát. Nahé fotografie osoby do osemnásť rokov sú považované zo zákona za detskú pornografiu. Ak by takéto fotografie rozšíril adresát, napríklad v triede alebo v partii kamarátov, dopúšťal by sa rozširovania detskej pornografie. Môže to vnímať ako zábavu, vtip, pochváliť sa, avšak stále sa týmto konaním dopúšťa trestného činu.

Zvýšila pandémia počet prípadov kyberšikany?

Keďže šikanu nemáme definovanú ako konkrétny trestný čin, nevieme to presne povedať. Online kriminalita však počas pandémie vzrástla enormne.

O akých číslach hovoríme pri náraste kyberkriminality?

V prípade detskej pornografie sú to desiatky percent. Keď sa pred dvomi rokmi začala pandémia, bol ten nárast na úrovni 60-70 percent, v začiatku dokonca viac ako 100 percent. Bolo to presne o tom, že deti zostali doma bez kontroly, spravidla žiadny rodič nemôže byť trištvrte roka s dieťaťom doma. Deti strávili pri počítači aj 12 hodín denne a využili to aj skutoční sexuálni predátori, ale aj deti navzájom – z nudy a z nedostatku iného vyžitia, keďže sa im zatvorili krúžky a iné aktivity. Niekedy sa takto dopracujú až k páchaniu trestnej činnosti. Nebolo to na pôde školy a aj odhalenie bolo zložitejšie – v niektorých prípadoch by musel dieťa udať vlastný rodič, keby mu niečo našiel v mobile, čo nepredpokladám. Správny rodič si to vie s dieťaťom vyriešiť. Prípadne to mohol nahlásiť rodič poškodeného dieťaťa.

Aká je spolupráca s rodičmi v prípadoch, keď sa deti medzi sebou šikanujú?

Málokedy sa stáva, že by rodičia takýto čin oznamovali. Nehovorím, že sa to nestáva, ale rodičia skôr riešia, čo na to povedia druhí, a radšej takýto obsah rýchlo vymažú. Sme spoločnosť, ktorá stále rieši, čo na to povedia druhí. Dieťa sa stane obeťou takéhoto konania – obzvlášť to platí v prípade sexuality dieťaťa – a rodič nekoná. Odhalí to potom polícia, pretože sa záznam zdieľal medzi ľuďmi, ale dôkazy vďaka konaniu rodičov obete už nie sú, lebo záznamy či komunikáciu vymazali, upravovali.

Mali sme prípad, keď sa 11-ročná žiačka zo srandy odfotila na školských záchodoch s rukou v nohavičkách a fotka sa začala šíriť po škole. Riaditeľka školy sa dozvedela, že takéto zábery kolujú medzi žiakmi školy a postupne aj v dedine.

Pre dievča to už potom nebola zábavná hra, ale trauma. Riaditeľka školy si zavolala rodičov a otec maloletej povedal, že to nechce riešiť, dokonca toto jej konanie zľahčoval, že je to dnes populárne. Čo máte na to povedať? Učitelia majú v niektorých prípadoch ťažkú situáciu, nevedia, ako majú postupovať, resp. chýba im záruka toho, že keď začnú vec riešiť, nebudú oni perzekvovaní zo strany rodičov, že čo si to dovoľujú, alebo sa to nebude príslušnými orgánmi bagatelizovať.

Čo môže rodič robiť, ak je jeho dieťa šikanované?

Rodič alebo iný dospelý, ktorý má podozrenie zo šikanovania dieťaťa, by to mal oznámiť polícii. Ak by aj agresorom bola osoba mladšia ako štrnásť rokov, vieme využiť spomínané opatrenia. To, že rodič alebo učiteľ, vedúci v tábore povie, že sa políciou nič nevyrieši, nikomu nepomôže. Ani obetiam, ani možným budúcim obetiam.

Aj v prípade, že rodičia páchateľov patria medzi tzv. prominentné osoby. Toto nie je trestná činnosť, ktorá sa robí v nízkom sociálnom prostredí, skôr naopak. Čím viac sa bude šikana hlásiť polícii, tým viac vieme takéto konanie identifikovať. Pomôže to aj pri riešení prípadov v budúcnosti, nielen v trestných konaniach, ale aj pri našich preventívnych aktivitách. Je potrebné si uvedomiť, že v prípade kriminality mladistvých alebo protiprávnych konaní detí spravidla nejde o konanie, ktoré sa hneď vyznačuje brutalitou, ale závažnosť konania postupne narastá. Ak dieťaťu menej závažné konanie prejde bez reakcie, bude skúšať, kam až môže zájsť. Vždy je lepšie zísť z kratšej cesty, ako potom riešiť extrémne závažné konanie dieťaťa s nedozernými následkami na obeť a celé okolie.

Barbora Hubertová (1977)

je poverenou riaditeľkou kancelárie generálneho prokurátora. Začínala ako prokurátorka v Dunajskej Strede, od roku 2014 pôsobí na Generálnej prokuratúre SR.

Ako trestná prokurátorka sa dlhoročne špecializovala na trestné činy spáchané mladistvými, násilie v rodinách, prípady týrania žien a trestnú činnosť páchanú na deťoch.

Zdroj: https://www.aktuality.sk