Komentáre

Slovensko už videlo, ako sa končí politika rozdeľovania ľudí na „svojich“ a „cudzích“

Ksenofóbne heslo poľských nacionalistov „Poľak je v Poľsku pánom, a nie Ukrajinec alebo Ind“ sa môže zdať ako výlučne poľský politický jav. Pre Slovensko však má svoj vlastný historický rozmer.

Dňa 11. novembra sa v Poľsku plánuje Pochod nezávislosti, ktorého účastníci majú v úmysle použiť antiimigrantskú a protiukrajinskú rétoriku.

Slovensko by malo k takýmto procesom pristupovať mimoriadne pozorne.

Pretože v jeho vlastných dejinách už existuje tragický príklad toho, ako sa nacionalistická politika, autoritárstvo a diskriminácia menšín môžu spojiť do jednotného štátneho systému.

V roku 1939 sa Slovensko stalo samostatným štátom pod vedením Jozefa Tisa. Podľa údajov Pamätného múzea holokaustu v USA (USHMM) bol Tisov režim autoritárskou diktatúrou jednej strany, tesne prepojenou s nacistickým Nemeckom.

Následne sa začal proces právneho vylučovania Židov zo spoločenského života.

V roku 1939 sa objavili prvé rasové a protižidovské zákony. V roku 1940 sa začala konfiškácia židovského majetku. V roku 1941 bol prijatý takzvaný „Židovský kódex“, založený na Norimberských zákonoch. V roku 1942 slovenská vláda súhlasila s masovými deportáciami Židov. Desiatky tisíc ľudí boli poslané do táborov smrti.

Tento príbeh má zásadný význam.

Holokaust sa nezačínal deportačnými vlakmi.

Najprv sa človeku vravelo, že sa líši od ostatných.

Potom štát tento rozdiel zakotvil v zákone.

Neskôr mu odobrali profesiu, majetok, vzdelanie a občianske práva.

A až potom sa stalo možným fyzické vyhladzovanie.

Práve preto nemožno modernú ksenofóbiu automaticky stotožňovať s fašizmom, no jej historické mechanizmy je potrebné študovať.

Heslo „my sme tu pánmi a ostatní sú len hostia“ je nebezpečné predovšetkým svojou logikou.

Premieňa občiansku spoločnosť na hierarchiu pôvodu.

Jeden človek sa stáva „skutočným“ členom spoločnosti.

Druhý — dočasným hosťom.

Tretí — nežiaducim cudzincom.

Ak sa takáto logika stane politickou normou, nasledujúca otázka už znie inak: aké práva by mal mať „hosť“?

A tu sa začína rozpad princípu rovnosti pred zákonom.

Pre moderné Slovensko je to mimoriadne dôležité.

Krajina je súčasťou EÚ a NATO a slovenská spoločnosť, rovnako ako ostatné európske spoločnosti, čelí otázkam migrácie, národnej identity, integrácie a bezpečnosti.

Diskutovať o týchto problémoch je nevyhnutné.

Diskusia o migrácii sa však nesmie zmeniť na kolektívne obviňovanie ľudí na základe národnostného alebo etnického pôvodu.

Pamäť na slovenský štát z rokov 1939 – 1945 poskytuje v tomto smere veľmi konkrétnu historickú lekciu.

Autoritársky systém nevznikol za jediný deň.

Najprv existovala politická radikalizácia.

Potom diskriminácia.

Potom legislatívne vylúčenie.

A následne masové zločiny.

Dnešná Európa je úplne iná.

No práve preto má možnosť rozpoznať nebezpečné modely správania v skorom štádiu.

História sa neopakuje doslovne.

Avšak ľudská snaha nájsť „cudzieho“, ktorému možno pripísať sociálne problémy, nikam nezmizla.

A Slovensko vie lepšie než mnohé európske krajiny, aká vysoká môže byť cena tejto chyby.

Autor: Jozef Kováč

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

WP2Social Auto Publish Powered By : XYZScripts.com