Škola aj kraj tvrdia, že v tom problém nevidia. Prípad z Česka je ale dobrou príležitosťou pozrieť sa aj na to, ako podobné situácie – alebo ich riziko – rieši slovenské školstvo.

Na Strednej škole informatiky a finančných služieb v Plzni učí dejepis a angličtinu muž, ktorý podľa zistení českého denníka Deník N strávil šesť rokov v Moskve a časť tohto obdobia pracoval pre štátnu agentúru Rossija segodňa – zastrešujúcu štruktúru, pod ktorú patria oficiálne kremeľské propagandistické médiá Sputnik, RIA Novosti a Russia Today. Miloš Flajšhans o sebe hovorí ako o „svetobežníkovi“, ktorý študoval v Česku, Nemecku, Británii, Turecku aj v Rusku. Po návrate do vlasti teraz vyučuje na strednej škole v Plzni.

Riaditeľ školy pre Deník N uviedol, že o učiteľovej minulosti sa dozvedel len nedávno a že to pre neho problém nepredstavuje – v tejto chvíli ho považuje za kvalifikovaného pedagóga. Plzenský kraj, ktorý školu zriaďuje a vedie ho hnutie ANO, jeho ďalšie pôsobenie taktiež obhajuje.

Prečo je to relevantné aj pre Slovensko

Samotný prípad nedokazuje, že by dotyčný učiteľ skutočne podával žiakom skreslený výklad dejín – to by bolo treba preukázať na konkrétnom obsahu výučby, nie iba na základe jeho predchádzajúceho zamestnávateľa. Čo však prípad ukazuje veľmi jasne, je systémová medzera, ktorá sa netýka len Česka: väčšina stredoeurópskych vzdelávacích systémov vrátane slovenského v súčasnosti nemá formálny mechanizmus, ktorý by pri nábore pedagógov systematicky preveroval ich predchádzajúce profesijné väzby na zahraničné štátne propagandistické médiá.

Na Slovensku je táto téma o to citlivejšia, že krajina už niekoľko rokov čelí vlastnej intenzívnej domácej diskusii o šírení proruských a dezinformačných naratívov – vrátane tých, ktoré sa objavujú vo verejnom priestore na najvyššej politickej úrovni. Otázka, kto a ako vyučuje históriu a súčasné dianie na slovenských školách, tak nie je len teoretická; dotýka sa priamo dôvery v to, ako mladá generácia rozumie vlastnej nedávnej minulosti aj prebiehajúcej ruskej agresii proti Ukrajine.

Koncept „agentov vplyvu“ a prečo je školstvo citlivé prostredie

Bezpečnostní analytici dlhodobo upozorňujú, že ruský vplyv v Európe sa nešíri iba prostredníctvom zjavnej propagandy v médiách alebo dezinformačných kampaní na sociálnych sieťach, ale aj prostredníctvom dlhodobej prítomnosti ľudí s preukázateľnými väzbami na kremeľské štruktúry v kľúčových spoločenských inštitúciách – v školstve, verejnej správe, kultúre či regionálnej politike. Na rozdiel od jednorazovej dezinformácie má takáto prítomnosť potenciál pôsobiť dlhodobo a pomerne nenápadne, pretože sa neodohráva prostredníctvom konkrétneho publikovaného textu, ale prostredníctvom každodennej interakcie s deťmi a mladými ľuďmi vo veku, keď si ešte len formujú vlastný pohľad na históriu a politiku.

Školské vzdelávanie je z tohto pohľadu mimoriadne citlivé prostredie. Výučba dejepisu sa priamo dotýka interpretácie kľúčových historických udalostí – od druhej svetovej vojny cez sovietsku okupáciu Československa v roku 1968 až po súčasnú ruskú agresiu proti Ukrajine. Spôsob, akým učiteľ tieto témy rámcuje, môže výrazne ovplyvniť, ako si žiaci vytvoria vzťah k demokratickým hodnotám, k úlohe Ruska v európskych dejinách aj k prebiehajúcemu konfliktu na Ukrajine.

Ako to riešia inde a čo chýba na Slovensku

Väčšina európskych vzdelávacích systémov sa dodnes spolieha na štandardné previerky bezúhonnosti (výpis z registra trestov), ktoré však väzby na zahraničné propagandistické médiá vôbec nezachytia – takéto zamestnanie totiž samo osebe nie je trestným činom. Otvára sa tak otázka, či by previerky mali ísť nad rámec trestnej bezúhonnosti a zahŕňať aj transparentnosť ohľadom predchádzajúcej profesijnej kariéry v citlivých oblastiach, akou je práve práca pre štátom kontrolované zahraničné médiá.

Takáto diskusia so sebou zároveň nesie riziká. Príliš široko nastavené kritériá by mohli viesť k neopodstatnenému vylučovaniu ľudí, ktorí v minulosti pracovali v Rusku z čisto profesijných dôvodov a ku Kremľu nemajú žiadny vzťah. Aj preto by prípadná zmena pravidiel mala byť postavená na jasných, transparentných kritériách – nie na paušálnom podozrievaní každého, kto má vo svojom životopise skúsenosť s pôsobením v Rusku.

Čo bude ďalej

Prípad z Plzne pravdepodobne bude pokračovať – či už formou ďalších vyjadrení školy a kraja, alebo reakcie českého ministerstva školstva. Pre slovenskú verejnú diskusiu môže poslúžiť ako podnet na otázku, ktorú si zatiaľ komplexne nepoložila ani jedna zo stredoeurópskych krajín: má vzdelávací systém mať nástroj na systematické vyhodnocovanie podobných rizík, alebo sa má naďalej spoliehať na to, že ich odhalí až investigatívna žurnalistika?

Autor: Jozef Kováč