Vláda Roberta Fica opäť podmieňuje súhlas s predĺžením protiruských sankcií výhodou pre dvoch konkrétnych ruských oligarchov. Kým predchádzajúce veta sa dali vysvetliť cenou plynu či osudom ropovodu Družba, tentoraz na stole nie je nijaký merateľný slovenský ekonomický záujem – iba žiadosť o vyškrtnutie mien Michaila Fridmana a Ališera Usmanova zo sankčného zoznamu.

Termín 15. septembra, dokedy má byť rozhodnuté o predĺžení sankčného režimu voči vyše 2600 ruským osobám a firmám, sa blíži a Bratislava opäť stojí v centre pozornosti. Nie preto, že by spochybňovala zmysel sankcií ako takých, ale preto, že si aj tentoraz kladie podmienku, ktorá s obranou slovenských hospodárskych záujmov nemá takmer nič spoločné. Vláda žiada, aby boli z unijného zoznamu vyškrtnutí dvaja ruskí miliardári – Michail Fridman a Ališer Usmanov –, a súhlas s celým balíkom viaže práve na tento krok.

Od plynu k menám na zozname

Doterajšie slovenské veta mali aspoň navonok zrozumiteľnú logiku. Vlaňajšie zablokovanie osemnásteho sankčného balíka na šesť týždňov Fico zdôvodňoval sporom o termín konca predaja áut so spaľovacími motormi. Vo februári tohto roku vláda pozastavila mimoriadne dodávky elektriny na Ukrajinu, o mesiac neskôr premiér pohrozil zablokovaním dvadsiateho balíka a prehodnotením podpory prístupového procesu Ukrajiny do EÚ, pokiaľ Brusel nedonúti Kyjev obnoviť tranzit ruskej ropy cez Družbu. Nech si o týchto krokoch myslíme čokoľvek, aspoň sa dali opísať ako obrana konkrétneho, merateľného slovenského záujmu – ceny energií, príjmov z tranzitu, budúcnosti automobilového priemyslu.

Súčasný spor je iný. Vyškrtnutie dvoch mien zo sankčného zoznamu neprináša Slovensku žiadnu preukázateľnú hospodársku výhodu. Ide o osobný status dvoch ruských oligarchov, ktorých majetok bol zmrazený a ktorým bol zakázaný vstup do EÚ pre ich prepojenie na vojnovú ekonomiku Ruska. Bratislava túto požiadavku opakuje už minimálne od jarného kola rokovaní a podľa európskych diplomatov na nej trvá aj teraz.

Parížsky obchod a slovenská dôveryhodnosť

Podľa informácií, ktoré citovali európski diplomati, sa do hry tentoraz vložilo aj Francúzsko – Paríž mal Bratislave ponúknuť politickú podporu pri vyškrtnutí Fridmana a Usmanova výmenou za to, že Slovensko svoju požiadavku nezaradí len ako vyjednávaciu kartu, ktorú napokon pri hlasovaní pustí, ako sa to stalo pri predchádzajúcom predĺžení. Inak povedané: aj samotní partneri v Únii už rátajú s tým, že slovenské veto je predovšetkým nástroj na vyjednávanie, nie vecná námietka.

Práve v tom je jadro problému. Ak vláda dlhodobo prezentuje svoje veta ako obranu národného záujmu, no v kľúčovom momente sa ukáže, že skutočným predmetom sporu je osud dvoch konkrétnych ruských biznismenov, je legitímne pýtať sa, čí záujem sa tu vlastne háji.

Slovensko si za dva roky vybudovalo povesť krajiny, ktorá dokáže zablokovať čokoľvek, ak sa to oplatí. Otázka, ktorú si dnes kladú aj spojenci v Bruseli, znie inak: oplatí sa to Slovensku, alebo niekomu inému?

Národná rada dala krytie, opozícia varuje

Politické krytie pre tento kurz si vláda zabezpečila už v júni 2025, keď Národná rada SR prijala nezáväzné uznesenie vyzývajúce vládu, aby sa v medzinárodných fórach stavala proti novým protiruským sankciám. Odvtedy sa téma stala stálou súčasťou slovenskej zahraničnej politiky a opozičné hlasy opakovane upozorňujú, že krajina sa svojím postupom čoraz viac odlišuje nielen od väčšiny Únie, ale aj od svojho tradičného stredoeurópskeho spojenca – Maďarska, ktoré po aprílových voľbách a nástupe vlády Pétera Magyara zmenilo kurz a v júni oznámilo, že podporí aj celoročné predĺženie sankcií.

Bratislava sa tak ocitla v pozícii, ktorú donedávna zastávalo Maďarsko Viktora Orbána – jediného člena Únie, ktorý sankčnú politiku voči Moskve systematicky brzdil. Rozdiel je v tom, že Orbán svoje veta zvykol zdôvodňovať otvorene ideologicky, kým slovenská vláda ich dôsledne balí do jazyka hospodárskej obrany – čo v prípade žiadosti o vyškrtnutie dvoch oligarchov jednoducho neobstojí.

Čo môže priniesť 15. september

Slovensko doteraz vždy nakoniec ustúpilo – pri ropovode aj pri predchádzajúcich sankčných kolách sa veto skončilo kompromisom po týždňoch vyjednávania. Otázkou je, či sa rovnaký scenár zopakuje aj teraz, keď predmetom sporu nie je cena energií, ale priamo osud konkrétnych mien na sankčnom zozname. Ak Bratislava svoju požiadavku presadí, pôjde o prípad svojho druhu, keď jedna členská krajina dosiahla personálnu úľavu pre sankcionovaných ruských miliardárov výmenou za súhlas s celým režimom – a slovenská vláda bude musieť čeliť otázke, prečo bola práve táto podmienka pre ňu dôležitejšia než čokoľvek iné, čo doteraz na rokovací stôl kládla.

Cena za jednomyseľnosť

Systém, v ktorom sa o predĺžení sankcií rozhoduje jednomyseľne, dáva každej členskej krajine reálnu páku – a Bratislava ju za posledné dva roky použila opakovane, od otázky spaľovacích motorov cez elektrinu pre Ukrajinu až po ropovod Družba. Problém nie je v tom, že Slovensko svoje záujmy háji, ale v tom, že tentoraz sa háji záujem, ktorý ťažko obhájiť pred vlastnými voličmi ako slovenský. Kým sa dá vysvetliť, prečo je pre krajinu dôležitá cena plynu alebo osud automobilky, oveľa ťažšie sa vysvetľuje, prečo by malo byť prioritou slovenskej diplomacie vyškrtnutie dvoch konkrétnych ruských miliardárov zo sankčného zoznamu. A práve tento rozdiel robí súčasné kolo vyjednávania iným než všetky predchádzajúce.

Autor: Jozef Kováč