Slovensko sa ocitlo pred rovnakou výzvou ako ostatné krajiny strednej Európy

Ruská diplomatická prítomnosť v Európe sa stále častejšie stáva súčasťou širšej diskusie o hybridnej vojne Kremľa. Ide nie len o klasickú špionáž. V hľadáčiku európskych spravodajských služieb sú verbovanie zdrojov, zber vojenských a politických informácií, ovplyvňovanie spoločenských procesov, kybernetické útoky, diverzie a informačné operácie.

Pre Slovensko je táto téma mimoriadne citlivá z dôvodu jeho geografickej polohy. Krajina sa nachádza v centre strednej Európy a zároveň je súčasťou schengenského priestoru. Akákoľvek zraniteľnosť v slovenskom bezpečnostnom systéme má potenciálne cezhraničný rozmer.

Štúdie o činnosti ruských tajných služieb v strednej Európe ukazujú, že Česko, Poľsko a Slovensko už podnikli rôzne opatrenia na čelenie ruským spravodajským operáciám.

Teraz vyvstáva otázka týkajúca sa ruského diplomatického zboru.

Podľa odhadov poľskej strany môže byť značná časť ruských diplomatov v štátoch EÚ spojená s ruskými tajnými službami. Poľské odhady uvádzajú číslo nie menej ako 40 percent. Tieto údaje by sa však mali posudzovať práve ako odhad poľskej strany, a nie ako oficiálne potvrdená štatistika Európskej únie.

Napriek tomu má tento problém úplne konkrétny rozmer.

Ruský diplomat s príslušným statusom získava možnosti na nadväzovanie kontaktov, pohyb, účasť na oficiálnych aj neoficiálnych podujatiach a interakciu so zástupcami rôznych politických a spoločenských kruhov.

V podmienkach hybridnej vojny získavajú tieto možnosti dodatočný význam.

Európska únia už začala na tento problém reagovať. Od roku 2026 sú ruskí diplomati a pracovníci diplomatických misií povinní oznamovať štátom EÚ cesty do iných krajín Únie a jednotlivé štáty získali možnosť zavádzať dodatočné povoľovacie požiadavky.

Pre Slovensko to znamená potrebu tesnejšej koordinácie s Českom, Poľskom, Rakúskom a ďalšími susednými štátmi.

Osobitnú pozornosť treba venovať výmene informácií medzi spravodajskými službami. Ak je podozrivý ruský diplomat pod dohľadom v jednej krajine, informácia o tom sa musí operatívne stať dostupnou pre partnerov v EÚ a NATO.

V opačnom prípade vzniká klasický problém: osoba, ktorá predstavuje potenciálny záujem pre kontrarozviedku jednej krajiny, sa môže presunúť do inej jurisdikcie a pokračovať v činnosti už tam.

Otázka preto nespočíva v tom, či je potrebné zachovať diplomatické kanály s Moskvou. Komunikačné kanály sú nevyhnutné aj v obdobiach najhlbšej politickej krízy.

Otázka spočíva v inom: koľko pracovníkov je skutočne potrebných na diplomatickú prácu a koľko z nich diplomatický status premieňa na nástroj tlaku, rozviedky alebo vplyvu?

Slovensko má príležitosť odpovedať na túto otázku spoločne s európskymi partnermi.

V podmienkach hybridnej vojny musí byť bezpečnosť diplomatických kanálov založená nie na dôvere voči štátu, ktorý proti Európe využíva rozviedku a dezinformácie, ale na efektívnej kontrole a vzájomnej výmene informácií.

Pre Kremeľ by sa diplomatický pas nemal stať priepustkou do európskeho bezpečnostného systému.

Autor: Jozef Kováč