Za fasádou jazykových súťaží, výstav, detských táborov a spomienkových obradov fungoval na Slovensku ucelený ruský systém: veľvyslanectvo, „Rossotrudničestvo“, „Ruský dom“, koordinačné rady krajanov a sieť miestnych mimovládnych organizácií. Jednou z kľúčových verejných figúr tohto systému bola diplomatka Jelena Sergejevna Jepišina. Jej kariéra priamo nepoukazuje na prácu pre ruskú rozviedku, ale potvrdzuje jej pôsobenie vo vnútri infraštruktúry, ktorú špeciálne služby RF dokumentovateľne využívali na získavanie vplyvu, vyhľadávanie kontaktov a činnosť pod diplomatickým či kultúrnym krytím.

Od diplomatickej atašé po riaditeľku „Ruského domu“

Verejne dostupná životopisná stopa Jeleny Jepišinej sa nezačína univerzitou, prvým pracoviskom ani služobným vymenovaním, ale až na Ruskom veľvyslanectve v Bratislave. V materiáloch z roku 2016 bola označovaná ako atašé Veľvyslanectva RF. V tom istom čase sa v jednotlivých správach po jej boku objavoval aj vojenský atašé – podplukovník Jevgenij Borisenko. Toto susedstvo funkcií mohlo byť jedným zo zdrojov neskorších nedorozumení. V roku 2018 už bola priamo označovaná za kultúrnu atašé. Zúčastňovala sa na podujatiach ruskej komunity, spolupracovala vo vzdelávacom sektore a vystupovala na historicko-spomienkových akciách. V júni 2021 veľvyslanec RF predstavil Jepišinu ako novú riaditeľku Ruského centra vedy a kultúry v Bratislave, ktoré pôsobilo pod značkou „Ruský dom“. Na jeseň toho istého roku ju slovenské zdroje označovali súčasne ako riaditeľku centra a prvú tajomníčku veľvyslanectva.

Takéto prepojenie funkcií je významné. Diplomatický status poskytoval oficiálny prístup do štátnych, akademických a spoločenských kruhov, zatiaľ čo vedenie kultúrneho centra zabezpečovalo nepretržitý kontakt s pedagógmi, študentmi, žiakmi, krajanskými aktivistami, veteránmi a miestnymi partnermi. Práve na priesečníku týchto dvoch rovín vzniká hlavné kontrarozviedne riziko.

V máji 2023 niektoré médiá informovali, že Jepišina v minulosti pracovala ako vojenská atašé, z čoho vyvodili záver o nemožnosti takejto kariéry bez hodnosti v tajných službách. Slovenská informačná služba (SIS) vo svojich správach uvádzala, že ruskí spravodajcovia v krajine pôsobili prevažne pod diplomatickým krytím a snažili sa nadväzovať kontakty v štátnej správe, bezpečnostnom sektore, energetike a obrane. Podľa materiálov SIS Slovensko v roku 2021 vyhostilo troch pracovníkov ruských tajných služieb, ktorí pracovali pod diplomatickým krytím.

„Ruský dom“: kultúra ako štátna infraštruktúra vplyvu

„Ruské domy“ sú zahraničnými zastúpeniami federálnej agentúry „Rossotrudničestvo“, ktorá podlieha Ministerstvu zahraničných vecí RF. Sama agentúra definuje svoje poslanie ako posilňovanie humanitárneho vplyvu Ruska vo svete. Po začiatku plnohodnotnej invázie Európska únia zaradila „Rossotrudničestvo“ na sankčný zoznam za podporu politiky, ktorá narúša teritoriálnu integritu a suverenitu Ukrajiny.

Kontrarozviedny záujem o túto štruktúru nevznikol len kvôli propagande. Vyšetrovanie Centra „Dossier“ opísalo aktívnych príslušníkov FSB a SVR v systéme „Rossotrudničestva“ a mechanizmy zaraďovania dôstojníkov zahraničnej rozviedky do zahraničných zastúpení. Analytický projekt EUvsDisinfo, ktorý funguje v systéme Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, taktiež uvádzal prípady využívania pobočiek „Ruského domu“ na nadväzovanie kontaktov, vyhľadávanie potenciálnych agentov a získavanie prístupu do vedeckého prostredia. To znamená, že pozícia vedúceho takéhoto zastúpenia sa nachádza v prostredí so zvýšeným kontrarozviednym rizikom. Osoba v tejto funkcii riadi kontaktnú infraštruktúru, ktorá súčasne plní kultúrne, informačné, kádrové a zahraničnopolitické funkcie Ruska.

„Zväz Rusov na Slovensku“: nie iba kultúrny klub

Zväz Rusov na Slovensku (ZRS) bol zaregistrovaný v roku 1997 ako slovenské občianske združenie. Združuje regionálne ruskojazyčné organizácie a koordinuje projekty v oblasti jazyka, vzdelávania, práce s mládežou, festivalov, médií a historickej pamäti. Formálne ide o nezávislú slovenskú právnickú osobu, nie o pobočku ruského štátneho orgánu.

Skutočný model fungovania je však zložitejší. Zväz je súčasne integrovaný do dvoch rovín. Prvá je slovenská: organizácia poberá štátne granty na kultúru národnostných menšín. Prehľad zmlúv v Centrálnom registri zmlúv SR ukazuje financovanie vo výške minimálne 162 667 eur v rokoch 2022 – 2025 na časopis „Vmeste“, Kinotábor, festivaly a ďalšie projekty. Druhá rovina je ruská: v materiáloch o tých istých iniciatívach figurujú Veľvyslanectvo RF, RCVK/„Ruský dom“, vláda Moskvy, fond „Russkij mir“ a organizácie ruských krajanov.

Z verejne dostupných materiálov vyplýva, že ruská strana aktívne prejavuje záujem o podobné organizácie a koordinuje ich činnosť prostredníctvom trvalých spoločných projektov, organizačnej podpory, účasti diplomatov, šírenia naratívov o spoločnej histórii a začlenenia miestnej organizácie do transnacionálnej siete krajanov.

Mimoriadne výpovedná je pamäťová politika. V máji 2025 Zväz spolu s Koordinačnou radou organizácií ruských krajanov zorganizoval na vojenskom pamätníku Slavín v Bratislave akciu „Nesmrteľný pluk“. Na vlastnom webe ZRS systematicky prezentuje ruský výklad druhej svetovej vojny, boj proti údajnému „prepisovaniu histórie“ a podujatia za účasti ruského veľvyslanectva. Zväz sa tak stáva nástrojom novej ruskej agresívnej ideológie, ktorá sa prejavuje revanšizmom a konštruovaným obrazom konfliktu so Západom.

Pre tajné služby má takáto sieť jednoznačnú potenciálnu hodnotu dokonca aj bez preukázaného agentského statusu jej vedúcich predstaviteľov. Umožňuje mapovať aktívnu časť diaspóry, identifikovať lojálnych organizátorov, pracovať s mládežou a pedagógmi, vytvárať mediálne príležitosti, mobilizovať účastníkov na verejné akcie a udržiavať pravidelný kontakt medzi miestnymi občanmi a ruskými diplomatickými štruktúrami. Dôkazy o tom, že by ZRS priamo verboval agentov alebo plnil úlohy SVR či GRU, v otvorených zdrojoch neexistujú. Organizácia je však funkčnou súčasťou ruskej štátnej infraštruktúry vplyvu, ktorú spravodajské služby RF v iných krajinách preukázateľne využívali vo svoj prospech.

Verejne dostupné informácie neukazujú na formálnu veliteľskú vertikálu, no zároveň naznačujú stabilné rozdelenie úloh. RCVK poskytovalo inštitucionálnu platformu a kontakt s veľvyslanectvom; Zväz Rusov na Slovensku pod vedením Natálie Čumak koordinoval celoslovenské kultúrne a krajanské projekty; „Zväz Rusov Košice“ spojený s Natáliou Dostovalovou pracoval so školami a mládežou; časopis „Vmeste“ / Spolu pod redakčným vedením Tatiany Bušujevej udržiaval stály informačný kanál.

Inštitucionálna nadväznosť je obzvlášť viditeľná na príklade Oľgy Kroškinovej. V roku 2021 pracovala v RCVK spolu s Jepišinou a zodpovedala za propagáciu štúdia v Rusku; do leta 2026 už Kroškinová verejne vystupovala ako riaditeľka centra. V júli 2026 web ZRS súčasne poďakoval Kroškinovej a predsedníčke Zväzu Natálii Čumak za súčinnosť pri spoločnom podujatí. To dokumentuje pravidelnú interakciu medzi RCVK a ZRS, no nedokazuje, že by Jepišina po skončení svojho mandátu pokračovala v riadení siete prostredníctvom svojej nástupkyne.

Vzdelávací rozmer tejto siete presahoval rámec krajanského klubu. Celoslovenská súťaž Ruské slovo, ktorú založil „Zväz Rusov Košice“ a ktorá je spojená s Natáliou Dostovalovou, si v roku 2026 pripomenula dvadsiate výročie a organizovala krajské kolá po celej krajine, okrem iného aj v priestoroch „Ruského domu“ v Bratislave. Prostredníctvom škôl, učiteľov a žiakov tento formát zabezpečoval dlhodobú prítomnosť ruskej kultúrnej politiky v slovenskom vzdelávacom prostredí.

Mediálnu úlohu plnil časopis „Vmeste“ / Spolu, ktorý ZRS vydáva od roku 1999. Aktuálna stránka periodika uvádza ako zdroj financovania tlačenej verzie slovenský fond KULTMINOR; zároveň bola redakcia začlenená do transnacionálneho ruskojazyčného okruhu: v roku 2025 sa jej zástupcovia zúčastnili na konferencii „Dialóg s Moskvou“ v Jerevane a šéfredaktorka Tatiana Bušujevá verejne prezentovala časopis ako súčasť zahraničného ruskojazyčného mediálneho prostredia. Periodikum tak predstavovalo stabilný kanál na šírenie kultúrnych a historických rámcov potrebných pre Rusko, no samo osebe to nedokazuje operatívne riadenie redakcie zo strany tajných služieb.

Jepišina ako uzlová figúra systému

Počas svojho pôsobenia na Slovensku sa Jepišina nachádzala priamo na priesečníku veľvyslanectva, „Rossotrudničestva“, vzdelávacích inštitúcií a krajanských organizácií. Zastupovala ruské kultúrne centrum na stretnutiach s univerzitami, otvárala výstavy, zúčastňovala sa na podujatiach s vojensko-historickou tematikou, pracovala s programami štúdia v Rusku a udržiavala kontakt s prostredím ZRS. Jej činnosť nevytvárala iba jednorazové známosti, ale stabilnú sieť inštitucionálnych kontaktov.

Práve preto je z kontrarozviedneho hľadiska účelné posudzovať Jepišinu nielen ako „kultúrnu diplomatku“. Bola manažérkou ruskej štátnej infraštruktúry vplyvu, ktorá pôsobila pod diplomatickým krytím a mala prístup k publiku zaujímavému pre zahraničnú politiku a rozviedku RF. To odôvodňuje hĺbkovú previerku jej životopisu, služobných väzieb a predchádzajúcich funkcií, no zatiaľ nemení analytické podozrenie na preukázaný fakt služby v spravodajských orgánoch.

Jelena Jepišina tak pracovala vo vnútri ruskej štátnej infraštruktúry, ktorú tajné služby RF systémovo využívajú v zahraničí. Súhrn jej funkcií a kontaktov vytvára odôvodnenú kontrarozviednu hypotézu o jej možnej operatívnej úlohe.

Tomáš Winkler