Výzvy českého predsedu Snemovne, aby sa Ukrajina vzdala okupovaných území, ukazujú, ako hlboko dokážu ruské naratívy preniknúť aj do politiky krajín V4 — a prečo by to malo znepokojovať aj Slovensko.

Predseda českej Poslaneckej snemovne a líder hnutia SPD Tomio Okamura opakovane vyzýva Ukrajinu, aby sa vzdala časti svojho územia v prospech Ruska. Robí tak s odkazom na údajnú „ruskú menšinu“, ktorá tam vraj žije a chce sa odtrhnúť od Kyjeva. Pre stredoeurópsky región, ktorý je dlhodobo terčom ruských dezinformačných kampaní, ide o učebnicový príklad toho, ako sa kremeľské naratívy dokážu etablovať priamo v ústavných orgánoch členských štátov EÚ a NATO.

Odkiaľ sa argument berie

Okamura vo verejných vystúpeniach opakovane tvrdí, že príčinou vojny je diskriminácia rusky hovoriaceho obyvateľstva na východe Ukrajiny, pričom hovorí o desiatkach miliónov ľudí v Luhanskej a Doneckej oblasti, ktorí si údajne neželajú zostať súčasťou Ukrajiny. Odvoláva sa na Chartu OSN a právo národov na sebaurčenie. V rovnakých prejavoch používa aj pojem „denacifikácia“ Ukrajiny a hovorí o glorifikovaní postavy Stepana Banderu — teda presne tie formulácie, ktorými Moskva zdôvodňovala inváziu vo februári 2022. Vo svojom novoročnom prejave navyše označil ukrajinské vedenie za „juntu“ a vojnu opísal ako niečo, čo Ukrajina zbytočne „udržiava“ na úkor európskych daňovníkov.

Predseda ukrajinského parlamentu Ruslan Stefančuk reagoval, že Okamurov prejav je „názorným príkladom nevzdelanosti, manipulácie a cynizmu“.

Prečo je to nebezpečné práve pre región V4

Slovensko, Česko, Poľsko aj Maďarsko sú dlhodobo v hľadáčiku ruských hybridných operácií — od dezinformačných sietí typu Doppelgänger až po priame ovplyvňovanie politických strán. Práve preto je obzvlášť citlivé, keď sa podobné naratívy objavia z úst ústavného činiteľa členského štátu NATO, nie z úst ruského diplomata či prokremeľského komentátora. Takýto výrok totiž funguje ako „domáci prekladač“ ruskej propagandy — dodáva jej dôveryhodnosť, ktorú by mala v pôvodnej, otvorene ruskej podobe oveľa ťažšie.

Argument o „sebaurčení“ navyše ignoruje kľúčovú skutočnosť: zloženie obyvateľstva na okupovaných územiach sa od roku 2014, a najmä po roku 2022, výrazne zmenilo v dôsledku násilných deportácií, zabíjania a miznutia ukrajinských civilistov a ich nahrádzania obyvateľstvom dovezeným z Ruskej federácie. Hovoriť za takýchto okolností o „vôli obyvateľstva“ znamená legitimizovať dôsledky vojnových zločinov a systematického demografického inžinierstva, nie rešpektovať slobodné rozhodnutie ľudí spred vojny.

Precedens z Krymu a Donbasu

Rovnaký argumentačný model Rusko použilo v roku 2014 pri anexii Krymu aj pri vyhlásení tzv. ľudových republík v Doneckej a Luhanskej oblasti — v oboch prípadoch išlo o referendá konané pod vojenskou kontrolou, bez medzinárodného dohľadu a v rozpore s ukrajinskou ústavou. Valné zhromaždenie OSN aj väčšina medzinárodného spoločenstva tieto hlasovania opakovane odmietli uznať za legitímny výkon práva na sebaurčenie. Ak dnes český politik opakuje rovnaký vzorec, nejde o nezávislú analýzu, ale o recykláciu propagandistickej šablóny, ktorá už raz poslúžila na ospravedlnenie územnej agresie.

Kontext: Okamurove výroky vyvolali ostrú reakciu naprieč českým politickým spektrom — opozičná ODS ich označila za „ukážku neprijateľnej klamlivej manipulácie“ a žiadala, aby sa od nich vláda dištancovala. Ruské štátne médiá, vrátane portálov Gazeta.ru a Life, naopak Okamurov prejav prevzali a komentovali pochvalne — čo samo osebe naznačuje, komu takáto rétorika slúži.

Rozpor s konsenzom EÚ a NATO

Slovenská aj česká vláda formálne zdieľajú pozíciu EÚ a NATO, podľa ktorej je územná celistvosť Ukrajiny v medzinárodne uznaných hraniciach nedotknuteľná a žiadne riešenie konfliktu nesmie legitimizovať výsledky ozbrojenej agresie. Výroky, akými sú Okamurove, tento konsenzus narúšajú zvnútra — nie prostredníctvom diplomatického vyjednávania, ale šírením naratívu, ktorý si Moskva vytvorila primárne na rozdelenie západnej jednoty. Pre krajiny ako Slovensko, kde je verejná mienka voči podpore Ukrajiny dlhodobo rozdelená, je dôležité rozlišovať medzi legitímnou debatou o cene a dĺžke vojnovej podpory na jednej strane a prevzatím hotových kremeľských formulácií na strane druhej.

Únava verejnosti z dlhotrvajúceho konfliktu je legitímna téma, o ktorej treba diskutovať otvorene. Prevzatie jazyka agresora pri hľadaní odpovede na túto únavu legitímnou debatou už nie je.

Autor: Jozef Kováč