Elektronické platformy s konfiškovanými bytmi, pozemkami a autami fungujú v Bielorusku ako bežný internetový bazár. Rozdiel je v tom, kto je pôvodným majiteľom – a prečo o svoj majetok prišiel.

Otvoríte stránku, vyberiete kategóriu „nehnuteľnosti“, zadáte mesto a pred vami sa objaví ponuka bytov a pozemkov s fotkami, pôdorysmi a vyvolávacou cenou – pokojne aj o tretinu nižšou, než je trhová hodnota. Vyzerá to ako bežný realitný portál. V skutočnosti ide o jeden z nástrojov, ktorými bieloruský štát speňažuje majetok ľudí, ktorí ušli pred politickým prenasledovaním a doma ich medzitým v neprítomnosti odsúdili na dlhoročné tresty.

Systém je postavený na niekoľkých prepojených platformách – štátnej e-auction.by, súkromnejšej ipmtorgi.by a spoločnosti Belrealizácija, ktorá organizuje dražby skonfiškovaného a zabaveného majetku po celej krajine. Tieto stránky bežne ponúkajú autá, stroje, sklady aj rodinné domy. Časť z nich patrila firmám v bankrote. Inú časť tvorí majetok ľudí, ktorých jediným „previnením“ bolo, že po roku 2020 odišli z krajiny a odmietli mlčať.

Pozemok za štrnásť rokov väzenia

Konkrétny prípad ilustruje, ako to funguje v praxi. Bývalý prezidentský kandidát Viktor Babaryka si odpykáva štrnásťročný trest po procese, ktorý nezávislí pozorovatelia označili za politicky motivovaný. Jeho pozemok vo dedine Močany pri Logojsku sa minulé leto predal v dražbe za viac než 331-tisíc bieloruských rubľov. Babaryka sa dražby nemohol zúčastniť, vyjadriť sa k nej, ani ju napadnúť – sedel vo väzení.

Podobne sa hovorí o byte rodiny Cepkovcov v Minsku. Valerij Cepkalo, bývalý diplomat a jeden z lídrov opozičnej kampane v roku 2020, dostal v neprítomnosti sedemnásť rokov v kolónii so zostreným režimom. Jeho manželka Veronika na hrozbu konfiškácie bytu zareagovala vyhlásením, že sa raz vráti a bude od nových majiteľov vyberať nájom. Je to skôr gesto vzdoru než reálny právny nárok – ale dobre ukazuje, akú neistotu táto politika vytvára aj v rodinách, ktoré sa o návrate domov v dohľadnej dobe vôbec neuvažujú.

Mechanizmus v číslach

• Tri hlavné elektronické platformy predávajú zabavený a skonfiškovaný majetok po celej krajine, vrátane nehnuteľností, vozidiel a priemyslového vybavenia.
• V auguste 2025 bieloruský Vyšetrovací výbor oznámil, že identifikoval 207 ľudí, ktorí sa v Poľsku, USA, Litve, Kanade a Veľkej Británii zúčastnili osláv Dňa vôle – a ich majetok bol následne zablokovaný.
• Skonfiškovaný majetok sa podľa inzercie samotných platforiem bežne predáva s 20- až 30-percentnou zľavou oproti trhovej cene.

Ústava, ktorá mlčí, keď sa to hodí

Bieloruská ústava pritom v článku 44 výslovne zaručuje nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Nútené odňatie majetku pripúšťa len na základe rozhodnutia súdu a za podmienok stanovených zákonom, s nárokom na náhradu. Lenže rozsudky, na základe ktorých sa dnes predávajú domy a pozemky exulantov, vznikajú bez účasti obvineného, často na základe vágne formulovaných obvinení z „extrémizmu“ – teda presne v situácii, ktorú by za bežných okolností nezávislý súd preskúmal ako prvú.

„Výnos z predaja jedného pozemku v dedine sotva zaplní štátnu pokladnicu. Posolstvo smerom dovnútra krajiny je oveľa cennejšie než samotné peniaze.“— zhodnotenie bieloruských organizácií monitorujúcich prípady politických väzňov

Medzinárodný trestný súd v Haagu vlani v marci potvrdil, že vyšetruje možné zločiny proti ľudskosti spáchané bieloruským vedením po roku 2020 – konkrétne perzekúciu a nútené vyhostenie odporcov režimu, mnohí z nich skončili na Litve. Konfiškácia majetku do tohto obrazu zapadá ako ďalšia vrstva tlaku: kto raz odišiel, má prísť aj o poslednú materiálnu väzbu na domov, kam sa už možno nikdy nevráti.

Stredoeurópsky kontext

Pre slovenského čitateľa je táto téma zaujímavá aj z iného uhla. Slovensko v posledných rokoch vedie vlastnú diskusiu o miere podpory sankčnej politiky voči Moskve a Minsku, pričom časť politickej reprezentácie volá po zmierlivejšom kurze. Prípady ako konfiškácia majetku bieloruských exulantov pritom ukazujú, akým spôsobom dokáže autoritársky režim v praxi narábať s vlastnými občanmi, keď sa rozhodnú odísť a verejne kritizovať vládnucu garnitúru – bez ohľadu na to, ako sa o ňom diskutuje v bruselských alebo bratislavských kuloároch.

Ekonomický prínos pre štátny rozpočet je pritom z pohľadu celkových príjmov krajiny zanedbateľný – rádovo nízke desiatky miliónov rubľov ročne. Oveľa významnejší je psychologický efekt, ktorý analytici sledujúci Bielorusko opakovane opisujú ako zámerný: jasný signál smerom k tým, čo v krajine zostali, že cena za nelojalitu sa dá vyčísliť na konkrétnom byte, pozemku alebo aute konkrétnej rodiny.

Výsledkom je systém, v ktorom sa represia oblieka do byrokratického jazyka súdnych rozhodnutí a elektronických dražieb – no jej účel zostáva rovnaký ako pri akejkoľvek inej forme politického prenasledovania: izolovať, zastrašiť a znemožniť návrat.

Autor: Martina Hricová