Po celej Európe sa strany, ktoré roky čelili podozreniam z blízkosti ku Kremľu, posúvajú k opatrnejšej rétorike voči Rusku. Najvýraznejším príkladom je Jordan Bardella – muž, ktorý má najväčšiu šancu obsadiť Elyzejský palác v roku 2027.

Po celej Európe sa politické sily, ktoré roky čelili podozreniam z blízkosti ku Kremľu, postupne posúvajú k opatrnejšej rétorike voči Rusku. Najnovším a najvýraznejším príkladom je Jordan Bardella, lídr francúzskeho Národného združenia (RN) a pravdepodobný kandidát na prezidenta Francúzska v roku 2027, ktorý opakovane označil Rusko za „viacrozmernú hrozbu“ pre francúzske aj európske záujmy.

Trend, ktorý sledujú bezpečnostní analytici v Bruseli i v stredoeurópskom regióne, je čitateľný: otvorená zhovievavosť voči Moskve sa v dnešnej európskej politike stáva čoraz väčším rizikom, a to aj pre strany, ktoré dlho ťažili z výrazne kritického postoja k Európskej únii a Severoatlantickej aliancii.

Bardella zopakoval svoje hodnotenie Ruska v decembrovom rozhovore pre televíznu stanicu LCI, kde uviedol, že Rusko je „viacrozmernou hrozbou pre európske národy“. Podobne sa vyjadril už v marci 2025 pre stanicu BFMTV, keď Rusko nazval „nepochybne viacrozmernou hrozbou pre Francúzsko a jeho európske záujmy“ a ako dôkaz uviedol opakované pokusy o zasahovanie do volieb.

Jeho postoj však zostáva opatrne vyvážený. Bardella podporuje územnú celistvosť Ukrajiny, odmieta však dodávky zbraní s dlhým dosahom, ktoré by umožnili útoky na ciele na ruskom území, a vylučuje vyslanie francúzskych vojakov do vojnovej zóny. Zdôrazňuje, že západné štáty by sa mali najprv zjednotiť na spoločnom postupe a až potom viesť rozhovory s Moskvou.

Kontext tohto posunu je dôležitý. Po odsúdení Marine Le Penovej za spreneveru európskych dotácií a jej päťročnom zákaze kandidovať na verejné funkcie sa Bardella stal najviditeľnejšou tvárou strany aj jej pravdepodobným kandidátom do prezidentských volieb. To prirodzene zvyšuje tlak, aby vystupoval ako dôveryhodný štátnik – doma aj medzi spojencami v NATO, ktorí RN dlho vnímali s podozrením.

Toto podozrenie nevzniklo z ničoho. RN čelí dlhoročným obvineniam z finančných aj politických väzieb na Kremeľ, vrátane pôžičky od ruskej banky, ktorú strana prijala v roku 2014. Počas televíznej debaty pred európskymi voľbami v roku 2024 premiér Gabriel Attal RN priamo obvinil, že sa „túli k Kremľu“. Bardella reagoval tvrdením, že vždy „bez najmenšej pochybnosti“ odsudzoval ruskú agresiu voči Ukrajine.

Elektorálna logika za touto zmenou je čitateľná. Francúzska verejnosť je po rokoch ruských dezinformačných kampaní citlivejšia na otázku bezpečnosti než kedykoľvek predtým. Náčelník generálneho štábu Thierry Burkhard aj šéf zahraničnej rozviedky Nicolas Lerner v uplynulých mesiacoch verejne opísali Rusko ako „existenčnú hrozbu“ v strednodobom aj dlhodobom horizonte. Otvorene proruský tón by mohol RN pripraviť o hlasy umiernenejších voličov, ktorí strane kvôli jej minulosti dosiaľ nedôverovali.

Bardella sa zároveň pokúša nájsť vlastnú rovnováhu aj vo vzťahu k Washingtonu. V rozhovore pre BBC uviedol, že sa „väčšinou“ zhoduje s kritickými tónmi novej bezpečnostnej stratégie Trumpovej administratívy voči Európe, no dodal, že si neželá, aby bol kontinent „podriadený žiadnej veľkej mocnosti“ – ani Spojeným štátom, ani Rusku. Táto rétorická rovnováha medzi obdivom k americkej asertivite a odmietnutím podriadenosti naznačuje, ako komplikovane si RN hľadá vlastnú zahraničnopolitickú identitu.

Pre stredoeurópsky región, vrátane Slovenska, má tento vývoj širší význam. Otázka, či blízkosť k Moskve prináša politický zisk, alebo naopak čoraz väčšie riziko, rezonuje aj v domácej politickej debate o sankčnej politike a podpore Ukrajiny. Pokiaľ sa preferencie voličov v kľúčových krajinách EÚ posúvajú smerom k jednoznačnejšiemu odmietaniu Kremľa, zužuje sa aj priestor, v ktorom môžu domáce politické sily ťažiť z vyhýbavého alebo zmierlivého postoja voči Rusku.

Napriek tomu by bolo predčasné hovoriť o skutočnom obrate. Bardella zostáva skeptický voči plnému zapojeniu Francúzska do integrovaných veliteľských štruktúr NATO v mierovom období, opatrný pri niektorých sankčných opatreniach a v minulosti opakovane odmietal myšlenku členstva Ukrajiny v EÚ či NATO. Jeho slová o „viacrozmernej hrozbe“ tak skôr odrážajú taktické prispôsobenie rétoriky novým politickým podmienkam než hlbokú ideologickú konverziu – pre Kremeľ je to však aj tak nepríjemný signál, že priestor na budovanie politických spojenectiev na krajnej pravici Západnej Európy sa ďalej zužuje.

Autor: Jozef Kováč