Sobotný zjazd Fideszu v Budapešti potvrdil Viktora Orbána na poste predsedu strany so ziskom takmer všetkých hlasov delegátov. Otázka, ktorú si však kladú aj na Slovensku, je iná – akú opozíciu si Maďarsko po 16 rokoch jedného muža vlastne vybralo?

Ešte v apríli sa zdalo, že politická éra Viktora Orbána sa definitívne uzatvára. Strana Tisza Pétera Magyara získala v parlamentných voľbách ústavnú väčšinu, Fidesz po šestnástich rokoch nepretržitej vlády skončil v opozícii a Orbán sám priznal, že výsledok je pre jeho stranu bolestný. O dva mesiace neskôr, na sobotnom zjazde Fideszu, sa však ukázalo, že o definitívnom konci jeho politickej kariéry sa hovoriť nedá – práve naopak.

„Ja sa nevzdám, nikdy, nikdy, nikdy, ja sa nikdy nevzdám.“

Týmito slovami otvoril Viktor Orbán svoj prejav pred delegátmi zjazdu v budapeštianskom Kongresovom centre. Hneď dodal, že nejde o slávnostné podujatie, ale o pracovný kongres, ktorého cieľom je vyhodnotiť, čo sa v aprílových voľbách pokazilo. V tajnom hlasovaní ho delegáti následne opätovne potvrdili na poste predsedu strany – ako jediného kandidáta ho podporilo 729 zo 737 platných hlasov, teda prakticky absolútna zhoda.

Sebakritika, akú Fidesz dlho nepoznal

Možno najprekvapivejšou časťou Orbánovho prejavu bola miera otvorenosti, s akou hovoril o príčinách prehry. „Zodpovednosť za volebnú porážku nesiem ja. Nie je správne zvaliť vinu na šéfa kampane, veliteľa mobilizácie alebo regionálnych riaditeľov, pretože autorom strategických chýb som ja,“ povedal Orbán. Pripustil, že strana nesprávne odhadla volebnú účasť, precenila vlastnú mobilizáciu a v online priestore – kde podľa jeho slov algoritmy pomáhali opozícii – stratila mladých voličov takmer úplne. Priznal aj to, že súper dokázal neutralizovať tradičnú tému Fideszu, totiž varovanie pred hrozbou vojny.

Časová os: od volieb po zjazd

• 12. apríla 2026: Tisza vyhráva voľby so ziskom okolo 53 % hlasov a ústavnou väčšinou (138, podľa neskorších údajov 141 z 199 mandátov). Fidesz-KDNP získava 55, resp. 52 mandátov a prvýkrát po 16 rokoch odchádza do opozície.
• Apríl–máj: Orbán uznáva porážku, prirovnáva ju k „politickému zemetraseniu“ a hovorí, že oslabený Fidesz v opozícii nedokáže sám obnoviť maďarskú pravicu – potrebná je podľa neho „úplná reorganizácia národných síl“.
• Máj: Nový premiér Péter Magyar žiada rezignáciu prezidenta Tamáša Sulyoka a oznamuje rozsiahle personálne zmeny v štátnej správe vrátane vedenia tajných služieb.
• 13. júna 2026: Zjazd Fideszu potvrdzuje Orbána za predsedu (729 zo 737 hlasov) a prijíma dve politické uznesenia – proti migračnému paktu a proti „násilnému odvolávaniu demokraticky zvolených verejných činiteľov“.

Zjazd mal podľa Orbána štyri hlavné úlohy: zhodnotiť voľby, upraviť stranícke stanovy, zvoliť nové dvadsaťosemčlenné predsedníctvo a prijať dve politické uznesenia. Prvé sa týkalo odmietnutia migračného paktu EÚ, druhé pomenovalo protest proti tomu, čo strana nazvala „násilným odvolávaním demokraticky zvolených verejných činiteľov“ – formulácia, ktorá podľa všetkého reaguje na personálne čistky, ktoré nová vláda už začala realizovať.

Medzi parlamentom a ulicou

Analýza

Slovenských čitateľov, ktorí majú za sebou vlastnú skúsenosť s polarizovanou politickou scénou, pravdepodobne najviac zaujíma jedna otázka: aký typ opozície Fidesz teraz bude predstavovať? Samotný Orbán už v máji naznačil, že ide o viac než len o parlamentnú prácu, keď hovoril o tom, že „sa formuje nový politický priestor pripomínajúci veľkú liberálnu koalíciu“, ktorý si vyžaduje „úplnú reorganizáciu národných síl“. Zároveň varoval, že Maďarsko „vstupuje do éry svojvôle“, v ktorej môže nová vláda rušiť ústavné záruky, útočiť na prezidenta a odbúravať sociálne výdobytky predchádzajúcich vlád Fideszu.

Práve uznesenie zjazdu proti „násilnému odvolávaniu demokraticky zvolených činiteľov“ je signálom, ktorý si zaslúži pozornosť. Ak vláda Pétera Magyara bude pokračovať v personálnych výmenách v štátnej správe, súdnictve či bezpečnostných zložkách – ako už avizovala pri vedení tajných služieb – Fidesz môže tieto kroky využívať nielen v parlamentnej diskusii, ale aj ako tému pre verejné zhromaždenia. Maďarská politická kultúra posledných rokov ukázala, že ulica je nástrojom, ktorý si osvojili obe strany spektra – víťazstvo Tiszy v apríli bolo napokon tiež sprevádzané masovým zhromaždením na nábreží Dunaja.

Prečo to sledovať aj zo Slovenska

• Maďarsko je momentálne jedinou krajinou EÚ, kde dlhoročná, voči Moskve zmierlivá vláda ustúpila kabinetu, ktorý sa hlási k jednoznačne proeurópskemu a proukrajinskému kurzu – Péter Magyar pred voľbami vyhlásil, že pri rokovaniach s Ruskom bude sedieť „na maďarskej, nie na ruskej strane stola“.
• Analytici upozorňujú, že nová vládna strana Tisza je v podstate „stranou jedného muža“ s iba 29 členmi a väčšinou politicky neskúsených poslancov – čo spolu s prípadnou radikalizáciou opozičného Fideszu vytvára priestor pre dlhšie trvajúcu vnútropolitickú neistotu.
• Takáto neistota v strategicky dôležitej krajine V4 môže byť atraktívnym terénom pre vonkajšie vplyvové aktivity zamerané na rozkolísanie jednoty postoja krajín regiónu voči Rusku a na vytváranie nových príležitostí pre informačné kampane spochybňujúce legitimitu novej maďarskej vlády.

Dôležité je pritom rozlišovať medzi tým, čo Orbán na zjazde skutočne povedal, a tým, čo z toho môže – ale nemusí – v nasledujúcich mesiacoch vyplynúť. Orbán hovoril o boji o návrat k moci štandardnými politickými a ústavnými prostriedkami, nie o výzve na radikalizáciu alebo násilné akcie. Otázkou ostáva, ako presne sa naplní jeho máj­ová výzva na „reorganizáciu národných síl“ – či pôjde o pokus zjednotiť pravicové spektrum v parlamente, alebo či sa Fidesz rozhodne presunúť časť svojho boja aj do verejného priestoru, podobne ako to v minulosti robila opozičná Tisza.

Pre Maďarsko aj jeho susedov bude rozhodujúce, ako rýchlo sa nová vláda Pétera Magyara, ktorej poslanecký klub tvoria najmä politickí nováčikovia, dokáže vyrovnať s dedičstvom šestnásťročnej vlády Fideszu – od ovládnutia médií a súdnictva až po sieť ekonomických väzieb medzi štátom a vláde blízkymi podnikateľmi. Cesta k „normalizácii“ maďarskej politiky, o ktorej hovoril aj samotný Magyar vo svojom víťaznom prejave, tak môže byť dlhšia a komplikovanejšia, než si mnohí na brehu Dunaja v apríli dovolili dúfať.

Autor: Jozef Kováč