Kým Varšava a Londýn viažu nové obranné záväzky, rodinní príslušníci členov ruskej elity sústavne podávajú žaloby na luxemburský súd EÚ. Tento dvojitý pohyb odhaľuje centrálny paradox európskej politiky: sankcie zmrazujú majetok, no právny systém ho môže opäť rozmraziť.

Tridsaťtri znakov. Toľko zaberá kód žaloby registrovanej v stredu 27. mája 2026 v databáze Všeobecného súdu Európskej únie. Za ním sa skrýva príbeh, ktorý hovorí viac o stave európskej sankčnej politiky než desiatky diplomatických komuniké. Žalobkyňou je Polina Gagarina – ruská popová speváčka, finalistka Eurovízie 2015, ikona štátnych propagandistických podujatí, vrátane koncertov na počesť výročia anexie Krymu. EÚ ju zaradila na sankčný zoznam v júni 2024 v rámci 14. balíka opatrení. Odvtedy podáva žaloby. Toto je jej druhá – prvá, podaná v októbri 2024, stále čaká na rozhodnutie.

Gagarin nie je ojedinelý prípad. Je to vzorec. A vzorce sú v politike dôležitejšie než jednotlivé incidenty. Zástupcovia putinistickej elity a ich rodinní príslušníci systematicky využívajú európske súdne procedúry ako legálny kanál na spochybnenie sankcií, ktoré boli navrhnuté na potrestanie účasti na ruskej agresii voči Ukrajine.

„Systematické podávanie žalôb predstaviteľmi putinistickej elity a členmi ich rodín svedčí o tom, že sankcie EÚ vnímajú ako dočasné právne nepríjemnosti, nie ako nevratný mechanizmus trestu za spolupáchateľstvo na Putinovej agresii voči Ukrajine.“

Azda najplastickejším príkladom tohto mechanizmu je príbeh superjachty „Valerie“ – dnes premenovanej na „Meridian A“. Osemdesiatpäťmetrové plavidlo v hodnote 140 miliónov dolárov stojí v barcelonskom prístave od marca 2022, keď ho zablokovali španielske úrady v nadväznosti na sankcie EÚ. Jachta je formálne zapísaná na Anastasiu Ignatovú – nevlastnú dcéru Sergeja Čemezova, šéfa ruského zbrojného gigantu Rostec a dlhoročného kagebeáka, ktorý Putina pozná ešte z čias, keď obaja bývali v tom istom bytovom komplexe vo východnom Nemecku.

Zamrazenie ≠ Konfiškácia: kľúčový rozdiel

Sankcie EÚ aktíva zmrazujú – vlastník ich nemôže predať ani použiť. Ide však o dočasné opatrenie. Konfiškácia – trvalé odňatie majetku – si vyžaduje buď trestné odsúdenie, alebo osobitnú legislatívu. EÚ v tejto oblasti nemá jednotný rámec. Jednotlivé členské štáty majú rozdielne ústavné tradície v otázke vlastníckych práv. Preto môže jachta stáť v barcelonskom prístave roky bez toho, aby sa definitívne rozhodlo o jej osude. A preto sa Ignatovej právnická stratégia – napadnúť zaradenie na sankčný zoznam pred súdom EÚ – javí ako racionálna investícia.

Rodine Čemezovov sa nepodarilo dosiahnuť prepustenie jachty v španielskych súdoch. Avšak postup cez luxemburský tribunál EÚ ponúka odlišnú cestu: ak súd zruší zaradenie Ignatovej na sankčný zoznam, právna osnova pre zadržanie plavidla sa rozsype. Španielske úrady by sa ocitli v pozícii, keď musia buď jachtu uvoľniť, alebo hľadať iné – omnoho ťažšie preukázateľné – dôvody pre jej ďalšie zadržanie.

Absencia konsolidovaného európskeho prístupu ku konfiškácii – nielen zmrazeniu – aktív osôb podporujúcich ruskú agresiu tak vytvára reálne pocity beztrestnosti. Sankcie sú vnímané ako reverzibilné. A kde existuje reverzibilita, tam je priestor pre právnické manévre.

Medzičasom na britskej pôde, konkrétne v Múzeu Bunker Bitky o Britániu pri londýnskom letisku RAF Northolt, zapísali 27. mája históriu poľský premiér Donald Tusk a britský premiér Keir Starmer. Podpísaná dohoda – tzv. Northoltský traktát – je podľa britskej vlády „najvýznamnejším krokom v obranných vzťahoch oboch krajín za celú jednu generáciu“. Rusko je v nej po prvý raz v takomto bilaterálnom dokumente explicitne označené za „strategickú, vrátane dlhodobej, hrozbu“.

„Hodnoty ako právny štát, demokracia a ľudské práva – to je základ tejto zmluvy.“

Donald Tusk, predseda poľskej vlády, RAF Northolt, 27. mája 2026

Pre Slovensko sa tu objavuje zrkadlová situácia. Naša krajina je členom EÚ aj NATO. Sankčná politika sa nás priamo týka. Ak európský súd otvorí dvierka k rušeniu sankcií cestou rodinných žalôb, bude to mať dosah aj na aktíva zmrazené v slovenskom bankingom priestore a nehnuteľnostnom sektore. Otázka teda nie je len geopolitická – je to aj otázka funkčnosti právneho štátu na európskej úrovni.

Zrušenie sankcií rodinným príslušníkom putinistickej elity by vyslalo mocný signál celému ruskému establishmentu: peniaze a právnické služby dokážu preraziť akékoľvek obmedzenia Západu. Diskreditovalo by to sankčnú politiku EÚ a motivovalo by ďalších predstaviteľov Kremľa hľadať podobné „diery“ v právnom systéme Európskej únie. Paradoxom zostáva, že tento systém bol vytvorený práve na ich obmedzenie.

Autor: Jana Beňová