Kým Bratislava rieši ropu z Družby a premiér Fico uisťuje, že Slovensko nepôjde do „vojnového dobrodružstva“, sto kilometrov od Kyjeva Rusko a Bielorusko nacvičujú bojové použitie jadrových zbraní. Čo sa to deje na severnom fronte a prečo sa to týka aj nás?

Devätnásteho mája tohto roku bieloruské ministerstvo obrany bez predchádzajúceho varovania oznámilo spustenie rozsiahlych vojenských cvičení. Nešlo o bežné manévre. Bieloruské a ruské jednotky nacvičovali niečo, čo v povojnovej Európe nemalo precedens: prípravu jadrovej munície na bojové použitie — vrátane taktických jadrových zbraní uložených na bieloruskom území od roku 2023 pod velením Moskvy. Do cvičení sa zapojilo 64 000 vojakov, vyše 200 raketových odpaľovacích zariadení, 140 lietadiel, 73 lodí a 13 ponoriek.

„Počas cvičenia sa plánuje precvičiť úlohy spojené s dodávkou jadrovej munície a prípravou jej použitia v spolupráci s ruskou stranou. Do manévrov sa zapoja letectvo aj raketové vojsko.“

— Ministerstvo obrany Bieloruska, 18. mája 2026 

Bieloruská strana pritom tvrdila, že cvičenia „nie sú bezpečnostnou hrozbou pre región“. Toto uistenie by bolo presvedčivejšie, keby sa nekonalo v momente, keď Vladimír Putin práve pristával v Pekingu na diplomatickej návšteve, a keď Lukašenko krátko predtým ohlásil tzv. „smerovú mobilizáciu“ bieloruských ozbrojených síl — oficiálne z obranných dôvodov, no s formuláciou, ktorá nikomu výklad neuľahčila.

„Súhlasne s prísľubom vykonáme smerovú mobilizáciu vojenských útvarov a ozbrojených síl s cieľom pripraviť ich na vojnu. Nech sa Boh dá, aby sa jej podarilo vyhnúť. Všetci sa predsa na vojnu pripravujeme.“

— Alexandr Lukašenko, máj 2026

Zároveň satelitné snímky zverejnené agentúrou Reuters potvrdili, že v Kryčave na východe Bieloruska — asi 700 kilometrov od Bratislavy vzdušnou čiarou — boli v decembri 2025 rozmiestnené prvé vyraďovacie zariadenia ruských balistických rakiet Orešnik. Lukašenko oznámil, že celkový počet odpaľovacích zariadení má dosiahnuť desať. Podľa analytika britského think-tanku Chatham House Johna Foremana je zámer jednoznačný:

„Putin plánuje rozmiestnenie tejto zbrane v Bielorusku s cieľom rozšíriť jej dosah na Európu.“— John Foreman, Chatham House, Londýn 

Orešnik: raketa, ktorá dosahuje aj Bratislavu

Orešnik je ruská hypersonická balistická strela stredného doletu s dosahom okolo 5 500 kilometrov, schopná niesť konvenčné aj jadrové hlavice. Po prvýkrát bola bojovo použitá v novembri 2024 pri útoku na Dnipro. Putin vtedy bez okolkov vyhlásil, že pri hromadnom nasadení bude „sila úderov porovnateľná s použitím jadrovej zbrane“. Technicky vzato, raketa z Kryčava môže zasiahnuť ktorúkoľvek európsku metropolu — vrátane Bratislavy, Viedne, Berlína alebo Paríža.

Bielorusko — jadrový predmostí Ruska: kľúčové fakty

• Od roku 2023: ruské taktické jadrové zbrane na bieloruskom území (velenie zostáva Moskve)
• December 2025: potvrdené rozmiestnenie Orešnikov v Kryčave, 300 km vých. od Minska
• 19.–21. mája 2026: spoločné rusko-bieloruské jadrové manévre — 64 000 vojakov, 200+ odpalísk
• Máj 2026: Lukašenko ohlasuje „smerovú mobilizáciu“ bel. ozbrojených síl
• 27. mája 2026: Ukrajina identifikovala 500 cieľov v Bielorusku pre prípad invázie zo severu
• Zelenskyj: Rusko sa pokúša o väčšie zapojenie Minsku do vojny

Odborník Portálu Obranného ppor. rez. Maciej Korowaj namietol, že umiestnenie Orešnika priamo v Bielorusku nemá „operačný zmysel“, pretože raketa so 5 500-kilometrovým dosahom sa Európy dotýka aj z ruského územia. To je technicky pravda. Ale politicky presne minie pointu: rozmiestnenie je sigálom. Je to Moskve typická demonštrácia vôle použiť silu — a vôle zaťahovať Bielorusko do vojny čoraz hlbšie.

Čo Ukrajina urobila: 500 cieľov, nie výhražka — odstrašenie

Kyjev reagoval prekvapivo otvorene. Robert „Magyar“ Browdi, veliteľ ukrajinskej Sily bezpilotných systémov, 27. mája verejne oznámil, že Ukrajina identifikovala prvých 500 strategických cieľov na bieloruskom území — vojenské sklady, zbrojárske závody, logistická infraštruktúra — ktoré budú zasiahnuté v prvých hodinách prípadného konfliktu, ak Lukašenko vstúpi do vojny po boku Ruska. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj to zasadil do právneho rámca: Článok 51 Charty OSN zaručuje každému štátu právo na individuálnu aj kolektívnu sebaobranu.

„Registrujeme prelet každého Shaheda, ktorý využíva bieloruský vzdušný koridor smerujúci na Ukrajinu. Lukašenko má na rukách krv ukrajinských civilistov.“

— Robert „Magyar“ Browdi, veliteľ Sily bezpilotných systémov Ukrajiny

Andrij Kovalenko, šéf ukrajinskéhoCentra pre boj s dezinformáciami, zároveň zdôraznil, že Bielorusko zatiaľ nemá dostatok sily na skutočnú pozemnú operáciu: „Všetko, čo Bielorusko teraz robí, je simulácia akejsi horúčkovitej aktivity. Realizuje informačnú agendu Rusov, aby potešil Putina, a nič viac.“ Tieto dve správy — odstrašenie a upokojenie — nie sú v rozpore. Adresujú rôznych príjemcov.

A Slovensko? Ropa, Fico a otázka, na koho strane sme

Tu prichádzame k časti, ktorú slovenské médiá príliš nerady otvárajú naplno. Bratislava je v tejto chvíli v prekvapivo nepohodlnej pozícii. Premiér Robert Fico sa ešte v marci hádal s Kyjevom o tranzit ropy cez ropovod Družba — keď Ukraji zastavila dodávky, Fico to označil za ekonomickú katastrofu a požadoval medzinárodnú inšpekciu. Súbežne Slovensko v marci 2026 podmieňovalo súhlas s predlžením sankcií EÚ voči vyše 2 600 ruským subjektom vyradením dvoch oligarchov zo sankčného zoznamu — čo vyvolalo ostrú kritiku partnerov v EÚ.

„Nikdy nedovolím zatiahnuť Slovensko do akéhokoľvek vojenského dobrodružstva.“

— Robert Fico, predseda vlády SR, marec 2026

Fico má pravdu, že žiadna rozumná vláda nechce vojnu. Ale „vojenské dobrodružstvo“ a bezpečnostná realita nie sú to isté. Orešnik v Kryčave nie je Ficovou, ani Slovenskou voľbou. Je to fakt, s ktorým sa musí slovenská zahranická politika vysporiadať — či sa jej to páči, alebo nie. Ak Rusko zaútočí z Bieloruska na západ Ukrajiny a preruší logistické trasy, po ktorých tečie aj humanitárna pomoc, pocítia to aj krajiny, ktoré sa považujú za „neutrálne“.

Bieloruský ľud nie je spolupáchateľ — je rukojemník

Je dôležité zdôrazniť jedno rozlíšenie, ktoré v politickej debate mizne: eskalácia pochádza z rozhodnutí jedného človeka, nie z vôle bieloruského národa. Lukašenko v roku 2020 sfalšoval voľby a zachránil sa pred vlastným ľudom tým, že sa upísal Putinovi — výmenou za osobné záruky, za cenu suverenity krajiny. Svetlana Cichanovská, právoplatná víťazka tých volieb, vedie svoju opozičnú činnosť dnes už priamo z Kyjeva.

Bielorusi nechcú vojnu s Ukrajinou. Sú zajatcami situácie, ktorú nevyvolali. Práve preto treba dôsledne odlišovať trestnoprávnu zodpovednosť nelegitímneho režimu od osudu 9,4-milionového národa, ktorý stratil kontrolu nad vlastnou krajinou.

Čo to znamená pre Európu — a pre Slovensko konkrétne

EÚ v decembri 2025 spustila prípravu nových sankcií voči Bielorusku po hybridných útokoch na Litvu — vrátane uvažovaného záberu tranzitu cez bieloruské územie. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vtedy vyhlásila: „Takýto hybridný útok Lukašenkovho režimu je absolútne neprijateľný.“ Slovensko sa pritom v septembri 2025 nakoniec nepridalo k vetovaniu predlženia sankcií — a to je aspoň malé pozitívum.

Otázka ale znie inak: nestačí len nevetovať. Kým Orešniky stoja v Kryčave, kým Bielorusko nacvičuje jadrové manévre a kým Kyjev zostavuje zoznamy cieľov pre prípad invázie zo severu, slovenská zahranická politika potrebuje jasnejšiu odpoveď — nielen na to, čo nechceme, ale aj na to, kde stojíme.

Zdroj: Nowiny Polskie