Kremeľ hovorí o raste, Rosstat ukazuje pokles 0,3 percenta, a nezávislí ekonómovia hovoria o oveľa hlbšej kríze. Moskovský vojenský priemysel funguje „na dlh“ a Bielorusko za to platí stratou posledného zdroja tvrdej meny.

Ruská ekonomika nevyzerá dramaticky. Nemá prázdne regály ani fronty pred bankami. Predsa však niečo popraskalo — a to niečo sa volá financovanie vojny z vlastnej budúcnosti. Ruský štát si požičiava sám od seba, tlačí rubles a zatvára oči pred tým, čo ukazujú čísla mimo Moskvy. Prognóza rastu HDP na rok 2026 bola v máji revidovaná nadol — z pôvodne avizovaných 1,3 percenta na 0,4 percenta. Prvý štvrťrok priniesol pokles o 0,3 percenta, prvý takýto za tri roky.

Sú to čísla Rosstat, štátom kontrolovaného štatistického úradu. Nezávislí ekonómovia dlhodobo upozorňujú, že skutočná situácia je horšia. „Ekonomická dynamika je cyklická. Po období vysokého rastu vždy príde korekcia,“ povedal podpredseda vlády Alexandr Novak v máji 2026 podľa agentúry Reuters, pričom dodal, že ekonomika čelí „bezprecedentnému sankčnému tlaku“. Novakov eufemizmus ilustruje spôsob, akým Moskva komunikuje so svojimi občanmi: každý neúspech je „korekciou“, každý výpadok je „prechodnou fázou“.

Podľa analýzy European Leadership Network z marca 2026 vyčerpal ruský hospodársky systém svoju kapacitu. Gubernátorka ruskej centrálnej banky Elvira Nabiullina už v júni 2025 konštatovala, že pracovný a výrobný kapitál krajiny sú „vyčerpané“. Rast z rokov 2023 a 2024 — technicky nad štyri percentá — bol sfinancovaný masívnymi štátnymi výdavkami na zbrojenie, nie skutočným produktívnym rozmachom.

„Hlavným problémom štátneho sektora je kríza nesplácania záväzkov — štát zadáva zákazky továrňam, ale platí len čiastočne alebo neplatí vôbec.“

— Analýza NewsUkraine / RBC-Ukraine, november 2025

Kríza platobnej disciplíny v ruskom vojensko-priemyselnom komplexe je pritom zdokumentovaná. Štátna banka Promsvyazbank, úzko prepojená s financovaním zbrojného sektora, vykázala za prvý polrok 2025 stratu 12 miliárd rubľov — po tom, ako musela vytvoriť opravné položky na „potenciálne nevymožiteľné“ úvery poskytnuté zbrojným podnikom. Vláda banku dvakrát rekapitalizovala, zakaždým injektujúc 30 miliárd rubľov. Podľa portálu Defence Blog z marca 2026 klesol rast výroby zbraní a elektroniky na zhruba polovicu predchádzajúcich hodnôt, pričom niektoré sektory sa prepadli do mínusu. Štokholmský inštitút SIPRI v rovnakom mesiaci potvrdil, že Ministerstvo obrany Ruskej federácie zavádzalo „prísnejšie metódy finančného riadenia“ a „úspory pri nákupoch výzbroje“ — diplomatická formulácia pre to, čo sa v praxi prejavuje ako neplatenie faktúr.

K rozpočtovej kríze pribudli masívne škody spôsobené ukrajinskými bezpilotnými prostriedkami. Od augusta 2025 Ukraine vedie koordinovanú vzdušnú ofenzívu proti ropnej infraštruktúre hlboko na ruskej pôde. Medzinárodná agentúra pre energiu (IEA) odhadla, že dopady úderov budú potláčať kapacitu ruských rafinérií minimálne do polovice roku 2026. Do mája 2026 Ukraina zasiahla 24 z 33 najväčších ruských rafinérií. Podľa portálu National Security Journal prichádza Putinova vláda o potenciálne príjmy až 100 miliónov dolárov denne. Od začiatku roka 2026 Ukrajina spôsobila ruským ropným spoločnostiam škody presahujúce 7 miliárd dolárov, informuje Ukrainska Pravda z 12. mája 2026. Ruský vývoz benzínu bol v roku 2025 opakovane zakázaný a v regiónoch sa objavilo prídavkové hospodárstvo s palivom.

Rusko v číslach (2025–2026)

HDP – rast 2026 (rev.)+0,4 %

HDP – 1. štvrťrok 2026–0,3 %

Výpadok rozpočtu 2025–3,7 bil. RUB

Zbrojné výdavky 2026~6,3 % HDP

Straty z dronových úderov 2025~13 mld. USD

Zasiahnuté rafinérie (od 2022)24 / 33

Bielorusko v rukách Moskvy

Kapacita Naftan + Mozyr24 mil. t/rok

Vývoz benzínu do Ruska (okt. 2025)×47 r/r

HDP rast Bieloruska 2022–4,7 %

Sankčné balíky EÚ (2026)20. balík

Platnosť sankcií EÚ predĺžená dofeb. 2027

Dôsledky ropnej krízy sú priamo citeľné v Minsku. Bielorusko disponuje dvoma rafinériami — Naftan v Navapolacku a Mazyrská ropná rafinéria. Každá má kapacitu 12 miliónov ton ropy ročne, hoci v praxi spracúvajú menej. V septembri 2025 stúpol bieloruský vývoz benzínu do Ruska štvornásobne oproti predchádzajúcemu mesiacu, na 49 000 ton. V novembri 2025, po ďalšej vlne dronových útokov, narástol objem obchodov s bieloruským benzínom na ruskej burze osemnásobne — na 47-násobok v porovnaní s rovnakým mesiacom predchádzajúceho roka, uvádza charter97.org. Bielorusko sa teda stalo núdzovým palivovým zásobovateľom krajiny, ktorá vedie vojnu — a to aj za cenu straty vlastných exportných príjmov.

Práve tu je jádro problému. Po desaťročia bol základom bieloruskej ekonomiky jednoduchý, ale lukratívny obchodný model: nakúpiť lacnú ruskú ropu, spracovať ju v Mazyre alebo Navapolacku, a hotové palivá predať na európsky trh. Rozdiel medzi nákupnou cenou ruskej suroviny a predajnou cenou rafinovaných produktov v EÚ predstavoval pre Minsk miliardové príjmy v tvrdej mene. Analytici z New Eastern Europe odhadujú, že len tento mechanizmus prinášal Bielorusku každoročne značnú časť devízových rezerv.

„Ropné sankcie odstrihli Bielorusko od posledného skutočne výnosného zdroja tvrdej meny. Čo zostalo, je len závislosť od Moskvy.“

— New Eastern Europe, september 2024

Európska únia tento model systematicky demontovala. Po tom, čo Lukašenkov režim v roku 2021 prinútil k núdzovému pristátiu lietadlo Ryanair a zatkol novinára Romana Pratasevičaˊa, EÚ zakázala dovoz bieloruských ropných produktov. Ďalšie balíky sankcií z rokov 2022 až 2026 rozšírili obmedzenia na surový ropné vývozy, technológie rafinácie, bankový sektor a ďalšie odvetvia. Dvadsiatym balíkom, prijatým 23. apríla 2026, Rada EÚ predĺžila sankčný režim do februára 2027 a cielene zasiahla ďalšie subjekty bieloruského vojensko-priemyselného komplexu. „Rozmrazenia vzťahov, na ktoré Lukašenko číhal, nepríde,“ konštatuje analýza portálu belarus-nau.org z apríla 2026.

V prvom štvrťroku 2026 vykazovala bieloruská ekonomika paradoxný obraz: spotreba rástla, no výroba a investície klesali. Sklady sa plnia nepredaným tovarom. Podniky vyrábajú so stratou len preto, aby udržali zamestnancov — pretože prepúšťanie je politicky nebezpečné. Tento model má svoju logiku len dovtedy, kým má štát zdroje na dotovanie deficitných závodov. A tie zdroje — devízy z rafinérskeho modelu — sú preč. Okrem toho, bieloruské rafinérie sú teraz de facto v službách ruského vojnového hospodárstva: spracúvajú ruskú ropu a posielajú palivo späť do Ruska, ktoré ho využíva na zásobovanie fronty. Minsk sa tak, vedome či nie, stal spolupáchateľom agresie.

Pre Slovensko a stredoeurópsky región má táto analýza priamy dosah. Ekonomické oslabenie oboch režimov znižuje ich schopnosť financovať destabilizačné operácie v regióne — ale zároveň zvyšuje nepredvídateľnosť. Krajiny na hranici s krízovým pásmom by mali mať jasno v jednom: sankčná politika EÚ funguje — len pomalšie a tichšie, než si mnohí predstavovali.

Autor: Miroslav Šimko