Čínsky komunistický líder Si Ťin-pching si môže v geopolitickom „speed datingu“ vyberať. Minulý týždeň prijal v Pekingu amerického prezidenta Donalda Trumpa, teraz privítal ruského vládcu Vladimira Putina.

„Je to starostlivo naplánovaný krok. A Kremeľ chce dôkaz, že Peking sa nezačne potichu zbližovať na úkor Ruska s USA,“ uviedol pre Pravdu Jagannath Panda, šéf Štokholmského centra pre záležitosti južnej Ázie a Indopacifiku. Expert pred niekoľkými dňami hodnotil aj návštevu Trumpa. Panda vedie projekt Silk Cage (Hodvábna klietka), ktorý sa zaoberá rivalitou v oblasti infraštruktúry a vplyvových operácií medzi Čínou a ďalšími významnými mocnosťami.

Vyzerá to ako zahraničnopolitická choreografia zo strany Číny. Minulý týždeň to bolo stretnutie s americkým prezidentom Donaldom Trumpom, teraz so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom. Vysiela tým čínsky líder Si Ťin-pching nejaký signál do Washingtonu aj Moskvy?Diplomacia Si Ťin-pchinga, v rámci ktorej po sebe nasledujú stretnutia s Donaldom Trumpom a Vladimirom Putinom, je starostlivo naplánovaný strategický krok. Nie je to náhoda, ktorá sa vyskytla v kalendári. Peking chce do sveta vyslať odkaz, že Čína je nepostrádateľná mocnosť, ktorá dokáže hovoriť súčasne s Washingtonom aj Moskvou. Ale zároveň si zachováva strategickú autonómiu od oboch strán. Pre Trumpa je signál od Si Ťin-pchinga jemný. Peking je pripravený vyjednávať, súperiť a koexistovať, ale iba za podmienky, že USA budú uznávať Čínu ako rovnocennú veľmoc. Si sa stretol s Trumpom a zároveň rokuje s Putinom, čo je ukážka toho, že Čína má strategické alternatívy a nemožno ju izolovať prostredníctvom amerického tlaku alebo budovania koalícií. Pre Putina je odkaz iný.V čom spočíva?

Si sa usiluje uistiť Moskvu, že neopustí strategické partnerstvo s Kremeľom, napriek tomu, že Čína rieši vzťah k Spojeným štátom. To je pre prežitie Ruska kľúčové, keďže čelí západným sankciám a diplomatickej izolácii. V tomto vzťahu sa však objavuje aj hierarchia. Čína sa stavia do pozície mocnosti, ktorá má na výber pri svojich rozhodnutiach. Rusko čoraz viac vyzerá ako mocnosť, ktorá je od krokov Pekingu závislá. Si signalizuje, že Čína si už nechce vyberať medzi tým, že s niekým je v konfrontácii, a s druhými buduje partnerstvá. Chce manažovať oboje súčasne a zároveň sa dostať do centra vznikajúceho svetového poriadku.

Z ruskej perspektívy je táto schôdzka v zásade o strategickom uistení sa, že vzťah s Pekingom funguje, a o prežití. Odkedy vojna na Ukrajine premenila vzťah Moskvy so Západom na dlhodobú konfrontáciu, Čína sa stala jej najdôležitejším geopolitickým a ekonomickým partnerom. Putin potrebuje pokračujúce čínske nákupy energií, technologickú spoluprácu, diplomatické krytie na medzinárodných fórach a širšiu politickú legitimitu. Čo je však ešte dôležitejšie, Kremeľ chce dôkaz, že Peking sa nezačne potichu zbližovať na úkor Ruska s Washingtonom. Čínske kalkulácie sú širšie a sofistikovanejšie.Peking vníma Rusko ako strategické aktívum a zároveň ako geopolitický nárazník proti tlaku Západu. Oslabenejšie, no stabilné Rusko slúži záujmom Číny, pretože odvádza pozornosť Spojených štátov a NATO, triešti strategické zameranie Západu a urýchľuje nástup multipolárnejšieho poriadku. Zároveň si Čína dáva pozor, aby sa nenechala chytiť do pasce ruských konfrontácií. Prístup Pekingu je transakčný. Si chce partnerstvo s Kremeľom zachovať, ale nechce po Rusku zdediť jeho izoláciu. To je dôvod, prečo Čína naďalej vyvažuje svoju protizápadnú rétoriku ekonomickým pragmatizmom a selektívnym spájaním sa s Európou a Spojenými štátmi.

Už ste spomenuli hierarchiu vo vzťahu Ruska a Čínu. Platí teda často opakované tvrdenie, že Moskva je podriadeným partnerom, lebo potrebuje Peking oveľa viac?Rovnováha v čínsko-ruských vzťahoch sa od vojny na Ukrajine dramaticky posunula. Moskva síce stále disponuje vojenskou silou, energetickými zdrojmi, jadrovým potenciálom a geopolitickým významom, no v ekonomickej a diplomatickej oblasti je dnes od Pekingu závislá oveľa viac, než to platí naopak. Čína má v súčasnosti v rukách páky, ktoré by boli v minulosti sovietskym alebo ruským lídrom nepríjemné: vplyv nad obchodnými trasami, dodávateľskými reťazcami technológií a tvorbou cien energií a má prístup na finančné trhy. Moskva si túto nerovnováhu uvedomuje, no akceptuje ju, pretože jej možnosti sú obmedzené. Rusko fakticky obetovalo svoju strategickú flexibilitu. Musí byť opatrnejšie pri spochybňovaní čínskych záujmov v Strednej Ázii, Arktíde a dokonca aj v častiach Indopacifiku.

Rusku tiež hrozí, že sa premení na surovinový prívesok čínskej ekonomiky – bude vyvážať energie a komodity, pričom bude čoraz viac závislé od čínskych financií a tovaru. Peking môže od Moskvy očakávať dlhodobé energetické ústupky, prístup k lacnejším zdrojom, diplomatickú jednotu v globálnych inštitúciách a politickú podporu v otázkach, ako je Taiwan. Čína tiež môže predpokladať, že sa Rusko vyhne destabilizačným krokom, ktoré by mohli globálne poškodiť jej ekonomické záujmy. Napriek tomu by to bolo príliš veľké zjednodušenie, keby sme Rusko označili len za podriadeného partnera. Moskva si zachováva vojenskú prestíž a strategickú nepredvídateľnosť. Jej vzťah s Pekingom je nerovný, ale zatiaľ nie je založený na úplnej poslušnosti. Na toto partnerstvo sa musíme pozerať ako na asymetrické, ktoré sformovali okolnosti.Koľko pozornosti by teda mal Západ venovať tomu, aby udržal Rusko a Čínu čo najviac od seba?

Západ by mal venovať obrovskú pozornosť tomu, aby zabránil tomu, že sa sformuje ucelený blok Číny a Ruska. Takéto partnerstvo by malo potenciál pretvárať globálnu rovnováhu síl na celé desaťročia. Historicky bolo jednou z najväčších strategických výhod Spojených štátov to, že bránili veľkým eurázijským mocnostiam spojiť sa proti nim súčasne. Trvalé spojenectvo medzi Pekingom a Moskvou by tento prístup výrazne skomplikovalo. Výzvou však je, že pre Západ už môže byť neskoro. Sankcie, debaty o rozširovaní NATO a silnejúca rivalita medzi USA a Čínou neúmyselne urýchlili strategické zbližovanie Ruska a Číny. Peking a Moskva čoraz viac vnímajú medzinárodný poriadok cez odpor proti dominancii Západu a skepsu voči alianciám, ktoré vedie Amerika. Na druhej strane sa však aj vo vzťahu Číny a Ruska objavujú skryté obavy.Aké?

Rusko sa obáva dlhodobého čínskeho vplyvu na Sibíri, v Strednej Ázii a Arktíde. Čína je opatrná, lebo sa nechce nechať zatiahnuť do vojenských dobrodružstiev alebo ekonomickej nestability Ruska. Tieto trecie plochy vytvárajú priestor pre západnú diplomaciu. Západ by sa preto mal vyvarovať politických krokov, ktoré mechanicky tlačia Moskvu a Peking k sebe. Najmä Európa bude časom po potenciálnej stabilizácii vojny na Ukrajine potrebovať politiku voči Rusku, ktorá bude založená na väčších nuansách, pričom by si mala súčasne udržiavať pozíciu odstrašenia voči Číne v Indopacifiku. Hlavným cieľom by nemalo byť okamžité rozbitie partnerstva Pekingu s Moskvou. Úsilie by malo byť zamerané na to, aby čínsko-ruské vzťahy neprerástli do formálnej protizápadnej strategickej aliancie s hlbokou vojenskou integráciou.

Zdroj: pravda.sk