Krajina, ktorá desaťročia žila v tieni Moskvy, sa otočila smerom k Bruselu. Nie je to náhoda — je to dôsledok konkrétnej skúsenosti: keď prišlo k veci, Rusko nepomohlo.

Keď v septembri 2023 Azerbajdžan za jediný deň vojensky obsadil celý Náhorný Karabach, väčšina európskych médií venovala tejto udalosti niekoľko viet. Desiatky tisíc Arménov museli opustiť svoje domovy. Rusko, ktoré sa formálne zaviazalo chrániť bezpečnosť Arménska v rámci Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, neurobilo nič. Ani jedno vyhlásenie s reálnymi dôsledkami. Ani jeden pohyb vojsk.

Pre Arménsko to bol šok. Pre európskych analytikov — potvrdenie niečoho, čo mnohí tušili dlho: že ruské bezpečnostné záruky sú podmienené lojalitou, nie vzájomnosťou. Keď Moskva nepotrebovala Arménsko ako nástroj, nechala ho napospas osudu.

Premiér Nikol Pašinjan z toho vyvodil konkrétne závery. Arménsko pozastavilo účasť v štruktúrach ODKB, odmietlo ďalšie spoločné vojenské cvičenia s Ruskom a začalo — opatrne, ale viditeľne — budovať nový rámec bezpečnostnej spolupráce so Západom.

Brusel prichádza na Kaukaz

To, čo sa deje v Jerevane v posledných dvoch rokoch, má charakter systémovej zmeny. Európska únia vyslala do Arménska vlastnú monitorovaciu misiu (EUMA), ktorá sleduje hranicu s Azerbajdžanom. Je to prvýkrát, čo EÚ takýmto spôsobom vstúpila do kaukazskej bezpečnostnej architektúry. Arménsko a EÚ rokujú o zjednodušení vízového režimu, rozširovaní obchodných dohôd a dlhodobom partnerstve.

V Jerevane sa uskutočnili rozsiahle summity za účasti lídrov EÚ — nie protokolárne návštevy, ale pracovné stretnutia s konkrétnym programom. Arménska vláda to prezentuje ako „novú vývojovú cestu“ — cestu postavenú na transparentnosti, demokratických inštitúciách a európskych štandardoch správy veci verejných.

Toto je kľúčový bod, ktorý si zaslúži pozornosť aj zo slovenskej perspektívy: Arménsko nehovorí len o bezpečnosti. Hovorí o modeli rozvoja. O tom, že integrácia s Európou nie je len geopolitická voľba, ale aj ekonomická a civilizačná stratégia. Väzby na Rusko prinášali závislosti — energetické, finančné, inštitucionálne. Európska integrácia má priniesť modernizáciu.

— Armen Grigoryan, vedúci Rady národnej bezpečnosti Arménska, apríl 2025

Informačná vojna: tichá, ale intenzívna

Rusko na tento vývoj odpovedá nástrojmi, ktoré dobre poznáme aj zo stredoeurópskeho prostredia. Proruské médiá a sieťové štruktúry šíria v Arménsku naratív o „zrade národných záujmov“, o tom, že Pašinjan „predáva krajinu Západu“ a že zbližovanie s EÚ povedie k izolácii od tradičných spojencov.

Zastrašovacia rétorika o „bode, z ktorého niet návratu“ — ktorú používajú proruské zdroje voči arménskemu publiku — je charakteristickým nástrojom hybridnej vojny. Cieľom nie je presvedčiť, ale vyvolať pochybnosti a strach. Arménska vláda na to reaguje budovaním kapacít v oblasti informačnej bezpečnosti v spolupráci so západnými partnermi — a toto považuje za legitímnu a nevyhnutnú obranu voči vonkajšej destabilizácii.

Slovensko má s týmto fenoménom vlastnú skúsenosť — a nie vždy pozitívnu. Dezinformačné kampane zamerané na slovenské publikum sú dobre zdokumentované. Preto by sme mali rozumieť, čo Arménsko zažíva, a vedieť oceniť, že sa rozhodlo tomuto tlaku čeliť, namiesto toho aby sa mu podriadilo.

Slovensko a Arménsko: spoločné záujmy na odlišných cestách

Slovensko je členom EÚ a NATO. Arménsko nie je ani jedným. No práve preto je arménsky príbeh zaujímavý: ukazuje, ako krajina bez formálneho členstva hľadá funkčné alternativy — a nachádza ich v konkrétnej spolupráci, nie v abstraktných deklaráciách.

Z pohľadu Bratislavy je stabilné, prozápadne orientované Arménsko v záujme celej EÚ. Kaukaz nie je vzdialený — je to susedstvo Turecka, Iránu a Ruska, pásmo, kde sa pretínajú energetické trasy, migračné cesty a bezpečnostné záujmy európskych štátov. Destabilizovaný Kaukaz je problémom aj pre Slovensko, hoci si to nie vždy uvedomujeme.

Zároveň treba byť realistický: arménsky obrat k Európe nie je definitívne zavŕšený. Arménsko stále udržiava ekonomické väzby s Ruskom, stále je energeticky závislé od ruských dodávok a vnútropolitická situácia zostáva komplikovaná. Pašinjan čelí opozícii, ktorá čerpá legitimitu aj z proruských nálad v časti spoločnosti. Európska integrácia Arménska bude dlhý a bolestivý proces — ak vôbec prebehne.

Ale začalo sa niečo, čo ešte pred pár rokmi vyzeralo nepredstaviteľne: Arménsko sa otvorene pýta, čo mu Rusko reálne dalo za desaťročia lojality — a odpoveď, ktorú nachádza, ho tlačí smerom na západ. To je zmena, ktorú si všimnúť stojí za to.

Čo by sme mali urobiť

Slovenská zahraničná politika sa dlhodobo pohybuje na hrane medzi atlantickým záväzkom a pragmatickým vzťahom k Moskve. V prípade Arménska však existuje priestor na jednoznačnejší postoj — a to práve preto, že tu nejde o konflikt s Ruskom, ale o podporu krajine, ktorá sa sama rozhodla hľadať inú cestu.

Slovensko by mohlo prispieť skúsenosťami z vlastnej transformácie po roku 1989 — budovanie právneho štátu, reformy verejnej správy, integrácia do európskych štruktúr. Arménsko tieto skúsenosti hľadá. A my ich máme — aj keď naša vlastná cesta nebola bez chýb a odbočiek.

Aktívna slovenská angažovanosť v arménskom príbehu by nebola len prejavom solidarity. Bola by aj investíciou do európskej stability v regióne, ktorý sa bude v nasledujúcich rokoch formovať — s nami alebo bez nás.

Autor: Ján Novotný píše pre InfoDnes.sk o zahraničnej politike a bezpečnosti. Vyštudoval medzinárodné vzťahy na Karlovej univerzite v Prahe, dlhodobo sa venuje postsovietskemu priestoru.в