„Mysleli sme si, že s ruskou vojnou proti Ukrajine a Donaldom Trumpom prišla emancipácia európskej zahraničnej politiky. Ale v prípade Iránu sa opäť ukazuje, aká je únia rozdelená,“ povedal pre Pravdu Juraj Majcin, bezpečnostný analytik z bruselského Centra pre európsku politiku.

Nakoľko z bezpečnostného hľadiska Európskej únii vyhovuje zásah Spojených štátov a Izraela v Iráne?

Nie je pre nás výhodný. Európa má tri hlavné záujmy. Prvý sa týka energetiky, pretože za energie nechceme platiť viac a ani nechceme, aby Rusku rástli zisky. Druhý náš záujem súvisí s utečencami. Nechceme riešiť ďalší problém s migračným tlakom na EÚ. A tretí európsky záujem súvisí s nestabilitou na Blízkom východe a celkovo s medzinárodnou bezpečnosťou a potenciálnou hrozbou terorizmu, ktorá sa môže vyskytnúť. To sú naše tri základné záujmy. Problémom však je, že sú veľmi široko definované. Keď únia napríklad riešila tlak amerického prezidenta Donalda Trumpa na Grónsko, bolo jasným európskym záujmom podporiť jednotu. V prípade Iránu však majú členské štáty rozličné názory. Keď si bude každá krajina robiť, čo uzná za vhodné, bude veľmi ťažké nejakým spôsobom chrániť európsky záujem.

Čiže nejednotnosť zväzuje EÚ ruky, však? Ani predstavitelia inštitúcií nehovoria úplne jedným hlasom. Čo sa týka členských štátov, možno najväčší rozdiel je v tom, ako pomerne jasne americkú operáciu podporil nemecký kancelár Friedrich Merz, zatiaľ čo španielsky premiér Pedro Sánchez ani nedovolil USA využiť vojenské základne vo svojej krajine.

Jediný spôsob, akým môžeme jednotne reagovať ako únia, je cez naše inštitúcie. A to môže fungovať iba vtedy, keď sa zhodnú všetky členské štáty. Áno, Sánchez povedal, že americko-izraelská operácia predstavuje jasné porušenie medzinárodného práva, kým Merz ju v zásade podporuje. Európske inštitúcie sa zase niekedy pretekajú, ktorá vydá aké vyjadrenie. Situácia sa dá porovnať s inváziou do Iraku v roku 2003. Je však iná, lebo EÚ má mechanizmy, aby mohla predstaviť silnejšiu vlastnú pozíciu, tak ako to bolo v prípade Grónska, ktoré som už spomenul, keď tam bola jasná jednota. Mysleli sme si, že s ruskou vojnou proti Ukrajine a Donaldom Trumpom prišla emancipácia európskej zahraničnej politiky. Ale v prípade Iránu sa opäť ukazuje, aká je únia rozdelená. Spojené štáty si môžu vyberať, s ktorými členskými štátmi chcú spolupracovať a na ktoré zatlačiť, takže nie je to úplne šťastná situácia.Má EÚ aspoň nejaké páky na to, aby ovplyvnila politiku USA na Blízkom východe?

Úprimne povedané, ani veľmi nie. A platí to dokonca aj pre tie členské štáty, ktoré sú v regióne vojensky prítomné, ako Francúzsko. Prípadne Británia, hoci tá už nie je súčasťou únie.V Centre pre európsku politiku sme robili podcast o Iráne. Zavolali sme si niekoho z Ameriky a z Iránu. A potom sme sa zamysleli, že by sme si mali pozvať aj niekoho z Európy. Takže to zapadá do uvažovania o tom, aká je rola únie. Sú veci, ktoré môžeme urobiť. Príkladom je operácia Aspides, ktorá sa zameriava na ochranu námorných trás v Červenom mori. Je to však skôr istý manažment toho, čo sa deje. Nedá sa povedať, že niečo také môže zásadne prispieť k reálnemu riešeniu geopolitickej situácie. EÚ však ešte pred 10 rokmi bola súčasťou riešenia pri vyrokovaní dohody o iránskom jadrovom programe.

V každom prípade si myslím, že to, čo sa deje na Blízkom východe, viac zasahuje Európu ako Spojené štáty. No na rozdiel od nás sú USA ochotné investovať vojenské prostriedky a peniaze do toho, aby boli v regióne rozhodujúcou silou. Spomenuli ste jadrovú dohodu. Tá sa však zrodila v čase, keď Amerika hovorila jazykom, ktorému EÚ rozumie. Teda riešilo sa medzinárodné právo a kontrola zbrojenia. V týchto oblastiach môže byť únia takmer rovnocenným partnerom USA. Ale keď sa Spojené štáty rozhodli s Izraelom ísť do vojenskej akcie proti Iránu, EÚ nemá nástroje, ako s tým niečo urobiť. Napríklad Cyprus, ako členský štát, zasiahla raketa. Nevyvolalo to však veľkú reakciu zo strany EÚ ani zásadné aktivity členských krajín.Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová zvolala ešte začiatkom týždňa bezpečnostný kabinet. Ale čo sa týka Cypru, musia v prvom rade konať členské štáty. Neviem, či mu môže zásadným spôsobom pomôcť Európska komisia. Mimochodom, Cyprus momentálne predsedá Rade EÚ. Východné Stredomorie však predstavuje pre nás výzvu. Cyprus je rozdelený. V prípade, že by tam vzniklo nejaké veľké napätie, únia by navyše musela asi riešiť problém medzi Gréckom a Tureckom. Kto má vlastne zodpovednosť za ochranu východného Stredomoria? Je to NATO, v ktorom sú Turecko a Grécko, ale tieto štáty majú spory? Alebo je to EÚ, ktorej súčasťou nie je Turecko? Myslím si, že aj tento cyperský konflikt oslabuje schopnosť únie ovplyvňovať dianie v regióne.

Už sme spomenuli Španielsko. Trump sa mu vyhráža obchodným embargom, lebo vláda v Madride nedovolila USA používať vojenské základne v krajine. Premiér Sánchez jasne povedal, že vojna s Iránom je nelegálna a on ju nebude podporovať. Nemala by sa EÚ v tomto prípade výraznejšie postaviť za Španielsko?

Súhlasím s tým, že španielsky premiér Sánchez môže mať názor na americko-izraelskú operáciu v Iráne. Samozrejme, to, čo sa deje, predstavuje porušenie medzinárodného práva. Všetko je to pravda. No na druhej strane je tu aj politická rovina. Sánchez už vlani na summite NATO v Haagu odmietol záväzok investovať päť percent HDP do obrany. Španielsky premiér odmieta hrať európsku politickú hru a robiť kompromisy. Podľa mňa sa ani Merzovi celkom nepáči, čo Trump robí v Iráne. Nemecký kancelár si však uvedomuje, aké dôležité je udržať Američanov v Európe, a preto sa nevyjadruje provokatívne. Sánchez potrebuje riešiť aj domácu politickú situáciu a korupčné škandály a musí ukázať, čo všetko je schopný USA povedať. Z dlhodobého hľadiska to však nevnímam ako stratégiu, ktorá by Európu posilnila. A použijem opäť príklad Grónska. Spojené štáty veľmi tlačili na Dánsko, ale Kodaň sa nedala vyprovokovať. Riešila veci diplomaticky a s chladnou hlavou. Zo strany Španielska som nevidel taký prístup. Bola to skôr akási partizánska jazda Sáncheza.Slovenská vláda otvorila americkým lietadlám vzdušný priestor. Je to snaha nájsť nejakú vybalansovanú pozíciu smerom k Spojeným štátom?

Vláda Roberta Fica sa dlhodobo snaží mať dobré vzťahy s Trumpom a určite by neurobila niečo, čo by ho nahnevalo, a usiluje sa mu zapáčiť. Platí tiež, že keď už americké stroje lietajú nad Slovenskom, vzdušný priestor im, samozrejme, museli otvoriť aj iné krajiny. Myslím si, že vláda v Bratislave urobila legitímne politické rozhodnutie. Uvedomuje si dôležitosť Spojených štátov pre Európu a je jej blízke to, čo sa deje v Bielom dome.

Američania pre vojnu s Iránom sťahujú na Blízky východ zbrane. Je to problém pre Ukrajinu?

Áno. A pozrime sa tiež na to, ako Trump vníma Ukrajinu a čo bol ochotný investovať do útoku na Irán, hoci výsledok vyzerá nejasne. Vo vojne už bolo použitých 800 striel zo systémov Patriot. Myslím si, že toľko ich Ukrajina nevypálila ani za rok, hoci čelí útokom z Ruska. Trump si necháva preplácať zbrane pre Kyjev a celú diskusiu o Ukrajine zredukoval na akúsi realitnú dohodu. Prezident USA s ruskou vojnou nevie nič urobiť, ale do útoku na Irán investoval obrovské peniaze. Zároveň dianie na Blízkom východe zvyšuje ceny ropy, čo je niečo, čo Moskva výrazne potrebuje. Rovnako to oslabuje ochotu krajín mimo EÚ zbaviť sa ruskej ropy. A je to aj argument pre maďarského premiéra Viktora Orbána, aby blokoval 20. sankčný balík proti režimu Vladimira Putina. Rusku tieto veci očividne pomáhajú, keďže pozornosť sa odvracia od Ukrajiny. Áno, Moskva možno v Teheráne stratí spojencov, ale myslím, že sa už zmierili s tým, že sa im to stalo aj vo Venezuele či v Sýrii.Čiže pre Rusko je dôležitejšie, aby sa Američania menej zaujímali o Ukrajinu a ceny ropy boli vysoké, než to, či majú v Teheráne, Damasku alebo Caracase spriatelený režim?

Rusko už dlhodobo nemá veľké možnosti globálne rozširovať svoju moc. Malo nejaké klientské štáty, s ktorými spolupracovalo, ale ukazuje sa, že je na svetovej scéne akýsi papierový tiger. EÚ by to mohla využiť. Napríklad v Afrike sa na Rusko upínali viaceré viac či menej demokratické vlády. Boli presvedčené, že Moskva im dokáže zaistiť bezpečnosť. Ale Sýria, Venezuela či Irán predstavujú príklady, že to tak nie je. Pre úniu je to príležitosť, aby bola na globálnom Juhu aktívnejšia.

Aký vývoj v súvislosti s vojnou v Iráne očakávate?

Iránska operácia vyzerá ako niektoré iné Trumpove akcie. Prvý deň pôsobia skvele, ale už na druhý deň sa ukážu problémy, čiže absencia nejakého dlhodobého plánu. Myslím si, že Američania dúfali, že v Iráne sa k moci dostane nejaká vláda, ktorá bude pre nich prijateľnejšia. Ale asi si dobre nevyhodnotili, akým spôsobom je v krajine zakorenený súčasný režim. USA a Izrael môžu odstrániť jeho vrcholných predstaviteľov. Irán asi bude mať menšiu schopnosť podporovať rôzne radikálne organizácie a jeho raketový a jadrový program bude predstavovať menšie riziko. Irán však pravdepodobne neprejde takou zmenou, aby sa z neho stal štát, ktorý bude v regióne dlhodobo fungovať ako stabilizujúci prvok.

Zdroj: pravda.sk