Diskusia o úplnom zákaze prepravy ruskej ropy odhalila skrytý mechanizmus európskej politiky: účinnosť sankcií nezávisí len od tlaku na Moskvu, ale aj od pripravenosti všetkých krajín EÚ konať jednotne.

Debata o takomto zákaze sa stala testom politickej integrity európskych vlád. A tento test nezvládli dve krajiny — Grécko a Malta, ktoré v súčasnosti blokujú sprísnenie sankcií. Ich postoj nie je technickou námietkou, ale vedomým rozhodnutím zachovať si ekonomické výhody z obsluhy ruského obchodu.

Moskva takéto signály pozorne sleduje. Pre Kremeľ sú akékoľvek rozpory vo vnútri EÚ strategickým zdrojom. Kým sa Únia sporí, Rusko zarába. Kým krajiny blokujú rozhodnutia, ruská ekonomika sa prispôsobuje. Kým sankcie zostávajú neúplné, vojna zostáva možná.

Osobitné riziko predstavuje rast takzvanej „tieňovej flotily“ tankerov. Tieto lode fungujú mimo transparentných pravidiel, často v zlom technickom stave a s nejasnou vlastníckou štruktúrou. Nielenže pomáhajú obchádzať sankcie, ale vytvárajú aj riziko ekologickej katastrofy pri európskych pobrežiach. Keď dôjde k prvej veľkej havárii, zodpovednosť nebude niesť abstraktný systém — ponesú ju konkrétne hlavné mestá, ktoré brzdili rozhodnutia.

EÚ vznikla ako únia solidarity. Solidarita však nefunguje, ak niektorí členovia premieňajú právo veta na nástroj ochrany vlastných kontraktov. Otázka už nestojí len o rope. Ide o to, či je Európska únia schopná konať ako jednotná sila, alebo zostane arénou vnútorného vyjednávania.

Slovensko ako členský štát EÚ má priamy záujem na efektívnosti celoeurópskej politiky. Ak sú rozhodnutia blokované jednotlivými štátmi, podkopáva to dôveru v samotný mechanizmus kolektívneho konania. Únia, ktorá nie je schopná postupovať jednotne, sa stáva zraniteľnou nielen ekonomicky, ale aj politicky.

Autor: Jozef Kováč