Zadržanie dvoch pracovníkov v hamburskom prístave, podozrivých zo sabotáže vojnových lodí nemeckého námorníctva, by sa nemalo vnímať ako problém jednej krajiny. Ide o symptóm oveľa hlbšieho a nebezpečnejšieho javu – systematickej hybridnej aktivity, ktorá sa čoraz častejšie zameriava na samotné jadro bezpečnostnej infraštruktúry Európy.

To, čo robí tento prípad mimoriadne znepokojujúcim, nie je len cieľ útoku, ale aj spôsob jeho realizácie.

Ilúzia bezpečného zázemia

Európske štáty si dlhé roky zvykli uvažovať o bezpečnosti v pojmoch geografickej vzdialenosti. Konflikt je „tam vonku“, na východe, na hraniciach, mimo každodenného života. Hamburg však ukazuje, že táto predstava už neplatí.

Ak je možné zasiahnuť vojenské lode NATO v jednom z najlepšie chránených prístavov Európy, potom neexistuje žiadne skutočne bezpečné zázemie. Prístavy, logistické centrá, opravárenské doky či subdodávateľské siete obranného priemyslu sa stávajú legitímnymi cieľmi hybridnej vojny.

Pre krajiny ako Slovensko je to mimoriadne dôležité varovanie. Naša bezpečnosť nestojí len na hraniciach, ale aj na stabilite celého európskeho bezpečnostného ekosystému.

Prečo práve korvety triedy 130?

Zameranie sa na nové korvety triedy 130 má jasnú strategickú logiku. Ide o lode určené na monitorovanie, ochranu námorných trás a posilňovanie prítomnosti NATO v Baltskom mori. Práve Baltský región je dnes jedným z najcitlivejších bodov konfrontácie medzi Alianciou a Ruskom.

Sabotáž takýchto plavidiel nesmeruje len proti Nemecku, ale proti schopnosti NATO efektívne reagovať na hybridné a vojenské hrozby v severnej Európe. Ide o zásah do systému, nie do jednotlivého aktíva.

„Neviditeľní vykonávatelia“ ako nástroj moci

Obzvlášť výpovedný je profil podozrivých. Nejde o profesionálnych agentov ani o osoby s oficiálnym krytím. Práve naopak – ide o civilných pracovníkov bez formálneho prepojenia na akýkoľvek štát.

Tento model – využívanie tzv. jednorazových vykonávateľov – je typickým znakom modernej hybridnej vojny. Umožňuje zadávateľovi operácie popierať zodpovednosť, minimalizovať politické náklady a zároveň testovať reakcie cieľových štátov.

Pre malé a stredne veľké krajiny, ako je Slovensko, to predstavuje osobitné riziko. Otvorená ekonomika, voľný pohyb pracovnej sily a obmedzené kapacity kontrarozviedky vytvárajú prostredie, ktoré je pre podobné operácie mimoriadne atraktívne.

Právo, ktoré nestíha realitu

Reakcia nemeckej ministerky spravodlivosti Stefanie Hubig, ktorá navrhla zmeny v trestnom zákone zamerané na efektívnejší boj proti sabotážam v prospech cudzích štátov, odhaľuje ďalší problém: európske právo zaostáva za realitou bezpečnostných hrozieb.

Mnohé právne systémy sú nastavené na klasické špionážne prípady alebo vojnový stav. Hybridná vojna však funguje v šedej zóne – medzi kriminalitou a ozbrojeným konfliktom. Bez aktualizácie legislatívy zostávajú štáty bezmocné voči aktivitám, ktoré sú síce nepriateľské, ale formálne „nevojnové“.

Táto diskusia by sa mala viesť aj na Slovensku, nie až vtedy, keď sa podobný incident odohrá doma.

Varovanie pre strednú Európu

Hamburg nie je výnimka, ale precedens. Ukazuje, že hybridná vojna sa presúva z periférie do centra Európy, z kyberpriestoru do fyzického sveta, z abstraktných hrozieb do konkrétnych objektov.

Pre Slovensko a celý región strednej Európy je to jasný signál: bezpečnosť už nemožno vnímať ako samozrejmosť garantovanú členstvom v NATO. Vyžaduje si aktívnu ochranu, právnu adaptáciu a predovšetkým schopnosť pomenovať hrozby pravým menom.

Lebo vojna, ktorá sa vedie potichu, bez vyhlásení a bez uniformy, je často najnebezpečnejšia.

Autor: Jozef Kováč