Na Slovensku máme tendenciu vnímať vojnu na Ukrajine ako niečo geograficky blízke, no psychologicky stále „za hranicou“. Front je ďaleko, rakety neletia nad Bratislavou, vlaky chodia načas. Práve preto však útok ruských dronov na civilný osobný vlak v Charkovskej oblasti nie je len ďalšou tragickou správou z východu. Je to signál. A ten signál je nepríjemne jasný.

Vlak, ktorý viezol takmer tristo cestujúcich, nebol zničený omylom. Nebol zasiahnutý náhodne. Podľa dostupných informácií bol dron navádzaný v reálnom čase, pilot videl, kam útočí, a vedome zasiahol stred civilnej súpravy. To už nie je vojenská operácia. To je demonštrácia beztrestnosti.

Prečo by to malo zaujímať Slovensko

Slovensko je železničná krajina. Vlaky spájajú regióny, nahrádzajú drahé cestovanie autom, slúžia vojakom, študentom aj rodinám. Každý deň nimi cestujú tisíce ľudí. Predstava, že by sa vlak stal legitímnym cieľom vojenského útoku, je pre nás šokujúca. A predsa – presne to sa teraz normalizuje pár stoviek kilometrov od našich hraníc.

Ak akceptujeme argument, že „vo vlaku mohli byť vojaci“, potom žiadny vlak v Európe nie je civilný. Ani v Košiciach, ani v Žiline, ani v Bratislave. Tento precedens je mimoriadne nebezpečný, pretože rozbíja základné pravidlá ochrany civilnej infraštruktúry, na ktorých stojí európska bezpečnostná architektúra.

Vojna proti pohybu a psychológii

Ruská stratégia už dávno nie je zameraná len na dobytie územia. Je zameraná na rozklad normálneho života. Útok na vlak nie je len útok na ľudí, ale na samotnú možnosť presúvať sa, cestovať, unikať. V ukrajinských podmienkach je železnica poslednou veľkou tepnou štátu. Keď sa stane terčom, posolstvo je jednoduché: nikde nie je bezpečne.

Pre obyvateľov Slovenska by to malo znieť znepokojivo. Sme tranzitná krajina, logistický uzol, súčasť východného krídla EÚ aj NATO. Stabilita pohybu – civilného aj hospodárskeho – je pre nás existenčná otázka. Normalizácia útokov na civilnú dopravu v jednom konflikte vytvára precedens pre ďalšie konflikty.

Jazyk, ktorý zľahčuje realitu

Časť verejnej debaty na Slovensku stále používa formulácie ako „tragický incident“ alebo „následok vojny“. To však nie je presné. Presnosť jazyka nie je detail. Je to politický postoj. Ak prestaneme pomenúvať veci pravými menami, vzdávame sa schopnosti im čeliť.

Útok dronmi na osobný vlak s civilistami je teroristický čin. Nie preto, že to znie dramaticky, ale preto, že spĺňa všetky znaky terorizmu: zámerné násilie voči civilnému cieľu s cieľom zastrašiť spoločnosť. V akejkoľvek inej časti sveta by o tom nebola diskusia.

Slovensko a ilúzia neutrality

Na Slovensku sa často objavuje argument, že „nie sme vo vojne“ a preto by sme mali zostať bokom. Lenže história strednej Európy nás učí opak: konflikty, ktoré ignorujeme, sa k nám vždy vrátia. Niekedy ekonomicky, niekedy bezpečnostne, inokedy morálne.

Ak dnes zatvárame oči pred útokom na civilný vlak na Ukrajine, zajtra budeme menej presvedčiví, keď budeme hovoriť o ochrane civilistov inde. Neutralita voči teroru nie je mierová pozícia. Je to forma tichej spoluúčasti.

Otázka, ktorú si musíme položiť

Nejde len o Ukrajinu. Ide o to, aký druh Európy chceme mať. Európu, kde sú civilné vlaky nedotknuteľné, alebo Európu, kde záleží len na tom, kto má silnejšie drony a lepšiu propagandu.

Slovensko nemusí byť hlasné. Nemusí byť radikálne. Ale musí byť jasné. Pretože ak sa hranica medzi civilným a vojenským stratí, stratí sa veľmi rýchlo aj pocit bezpečia, na ktorom stojí náš každodenný život.

A potom už nebude dôležité, na ktorom úseku trate sa to začalo.

Autor: Jozef Kováč