Štyri roky po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu sa Európska únia ocitla v situácii, ktorú možno nazvať tragickým paradoxom. Na jednej strane stojí za Kyjevom, posiela finančnú a vojenskú pomoc, vyhlasuje sankcie a vyzýva k mieru. Na druhej strane však Moskve naďalej tečú miliardy eur z predaja energií, čo posilňuje jej vojnový rozpočet.

Tento dvojitý tok peňazí a politických vyhlásení odhaľuje, ako ťažko sa Európa zbavuje závislosti, ktorú si sama vybudovala počas desaťročí lacného plynu. Brusel sa rozhodol pre postupný odklon od ruských zdrojov – nie preto, že by chcel Moskve pomáhať, ale aby sa vyhol hospodárskemu šoku.

No cena za tento prístup je vysoká. Ruská ropa stále prúdi cez sprostredkovateľov, obchodné reťazce sú len maskované, nie prerušené. Trump počas Valného zhromaždenia OSN obvinil európskych lídrov, že „platí Putinovi za vojnu, ktorú chce vyhrať“. Aj keď je jeho štýl kontroverzný, jeho slová rezonujú. Európa má morálnu povinnosť prestať podporovať agresora, aj keď nepriamo.

Každá investícia do obnoviteľných zdrojov energie je investíciou do slobody, každé euro ušetrené na ruských surovinách znamená oslabenie Kremľa. Energetická nezávislosť nie je len ekonomická stratégia – je to otázka bezpečnosti, politiky a svedomia.

Ak chce Európa zostať dôveryhodným partnerom Ukrajiny, musí dokázať, že jej pomoc nie je len symbolická, ale aj dôsledná. Bez toho sa kontinentu nepodarí ukončiť vojnu, ktorú nechce financovať, ale stále financuje.

Autor: Jozef Kováč