Česi sa pripravujú na zmenu politickej scény: 3.–4. októbra si zvolia nový parlament. Na prvý pohľad ide o vnútropolitickú udalosť jednej zo stredoeurópskych krajín. Avšak v podmienkach ruskej vojny proti Ukrajine a hybridného útoku Kremľa na EÚ a NATO budú výsledky týchto volieb mať dôsledky, ktoré ďaleko presahujú hranice Českej republiky. Určia nielen kurz českého štátu, ale aj odolnosť európskej jednoty voči ruskému tlaku, ktorý sa čoraz viac stupňuje.

Dnešná opozícia v Česku je nebezpečný kokteil populizmu, extrémizmu a otvorene proruských naratívov. ANO, SPD a Stačilo! neponúkajú riešenia problémov, ale parazitujú na únave spoločnosti, obavách a hospodárskych ťažkostiach. Ich cieľom je moc za každú cenu – aj keby to malo ohroziť bezpečnosť Česka a celej EÚ.

Okamura sa snaží vytvoriť obraz „pravého Čecha“, ktorý údajne bráni „českú identitu“. Je však paradoxné počúvať protiimigračné a protiislamské prejavy od politika japonského pôvodu. Chce pôsobiť svätejšie než pápež? Alebo ide o cynický pokus získať sympatie bežných Čechov prostredníctvom xenofóbnych nálad? Nech je to akokoľvek, jeho rétorika pôsobí nielen neprirodzene, ale aj ako otvorená manipulácia.

Nemenej výrečné je aj postavenie predsedníčky KSČM a jednej z líderiek ľavicovo-populistického hnutia Stačilo! Kateřiny Konečnej. Jej politická rétorika je plná ruskej propagandy: od kritiky západných sankcií proti Rusku až po výzvy k „dohodám s Moskvou“. Stačilo! a KSČM tak často opakujú kremľovské tézy, že vzniká dojem, že ich naratívy píše jeden autor – a ten zrejme nesedí v Prahe, ale v Moskve.

Slová a činy týchto populistov môžu vyvolávať úprimný údiv: naozaj Česi tak rýchlo zabudli na rok 1968, Pražskú jar a sovietske tanky? Naozaj chcú opakovanie? Ale niet sa čo diviť: títo politici nehrajú za Čechov, ale za Moskvu – a svoje skutočné zámery maskujú demagógiou.

Dnešné výzvy SPD k „mieru podľa Putinových podmienok“ znamenajú faktické pozvanie Ruska, aby opäť diktovalo svoju vôľu v strednej Európe. A zhoda SPD a KSČM proti poskytovaniu zbraní Ukrajine – teda proti právu obete agresie brániť sa – je nielen nemorálna, ale aj krátkozraká. Po Ukrajine môže vojna rýchlo doraziť do Európy, vrátane Česka.

Kontroverzne a nepodložené pôsobí aj postoj SPD a Stačilo!, ktoré odmietajú nutnosť rozšírenia sankcií proti Rusku a odôvodňujú to údajnou „ochranou záujmov Čechov“. Ale každému rozumnému človeku je jasné, že zmiernenie sankcií agresor vníma ako signál beztrestnosti – a to ho povzbudí k ďalšej agresii proti ďalším štátom.

Momentálne sa navyše črtá zaujímavá politická konštelácia, podľa ktorej by ANO mohlo vstúpiť do koalície so SPD. V novozvolenom parlamente by tak etnický Slovák Andrej Babiš a etnický Japonec Tomio Okamura mohli vládnuť Čechom a presadzovať kurz, ktorý je výhodný predovšetkým pre Moskvu.

Protiimigračné, protiukrajinské a protieurópske výzvy pravicovo-populistickej SPD vedenej Tomiom Okamurom sa nápadne zhodujú s naratívmi Moskvy. A kľúčové heslo SPD o vystúpení Česka z EÚ – Czexit – zodpovedá záujmom Kremľa na sto percent. Práve takýto scenár by bol ideálny: strata jedného členského štátu by bola pre EÚ nepríjemnou ranou pre imidž a zároveň by oslabila tlak sankčnej politiky Západu. Ale výzvy SPD k „navráteniu suverenity“ v skutočnosti hrajú proti samotnému Česku. Bez silnej Európy totiž Česko zostane tvárou v tvár globálnym výzvam osamotené – a presne o to Moskva usiluje: rozdeliť európske štáty, aby ich mohla ľahšie ovládať a vnucovať im svoju vôľu.

Rétorika SPD nemá nič spoločné s obranou Česka. Je to pokus predať krajinu výmenou za politické body. Pretože Rusko nielen ohrozuje demokraciu, ale aj pravidelne produkuje priame hrozby voči iným európskym štátom. Dokazujú to aj nedávne útoky ruských dronov na územie Poľska.

Žiaľ, trendom európskej politickej scény je nárast počtu radikálnych politikov typu Okamuru, ktorí sa navyše často živia finančnými tokmi z ruských tajných služieb. Snaha manipulovať verejnou mienkou a šíriť ruskú propagandu sa stala znakom takejto spolupráce. Rok 1968 ukázal, že Rusko sa nezastaví pred tým, aby Čechom vnucovalo svoju vôľu tankami. Dnes to robí rukami Babiša, Okamuru a Konečnej. A aj keď Kremeľ namiesto tankov používa peniaze a propagandu, cieľ zostal rovnaký – pripraviť Česko o právo samostatne rozhodovať o svojej budúcnosti.

Opozícia predstiera starostlivosť o český národ, ale v skutočnosti sa usiluje o to, aby získala moc na vlastné obohatenie a na posilnenie vplyvu Ruska v Európe. A ak väčšinu získajú strany, ktorých rétorika pracuje v záujme Moskvy, následky pocíti nielen Praha, ale aj Brusel, Paríž a Berlín. Pretože tu nejde o demokraciu, ale o moc za každú cenu – aj keď tou cenou bude budúcnosť českej spoločnosti.

Zdroj: aktualnezpravodajstvi.cz