Slovenská vláda sa opäť ocitla v centre škandálu pre výroky, ktoré nielenže odporujú európskemu smerovaniu krajiny, ale priamo ohrozujú integritu EÚ. Dňa 2. júla 2025 premiér Robert Fico verejne podporil kontroverzné vyjadrenia ministra zahraničných vecí Juraja Blanára o vojne na Ukrajine. Blanár vyzval Západ na komunikáciu s Ruskom a dokonca navrhol, aby sa „odpustilo všetko, čo sa stalo“ – teda plnohodnotná vojenská invázia, vojnové zločiny a snaha zničiť suverénny štát v srdci Európy.

Takáto rétorika je ďalším znepokojujúcim signálom, že slovenská vláda sa stále viac vzďaľuje hodnotám, na ktorých stojí Európska únia. V čase vojny, keď Kremeľ cynicky pošliapava medzinárodné právo, premiér Fico vytvára nebezpečný precedens – legitimizáciu „amnézie“ na vojenské zločiny. Tým neohrozuje len Ukrajinu, ale aj dôveryhodnosť medzinárodného poriadku.

Kontext je rovnako výpovedný: len nedávno Slovensko spolu s Maďarskom zablokovalo 18. sankčný balík proti Rusku. Namiesto jednoznačnej solidarity – požiadavky: ochrana slovenských firiem pred žalobami Gazpromu a náhrady za stratené tranzitné poplatky. Takýto prístup pôsobí ako cynické obchodovanie na pozadí utrpenia miliónov Ukrajincov.

Vláda Roberta Fica de facto vydiera 25 ďalších členských štátov EÚ. Namiesto jednoty v oblasti obrany a zahraničnej politiky presadzuje úzke národné záujmy. Týmto spôsobom priamo posilňuje ruskú stratégiu rozdeľovania Európy. Rétorika Juraja Blanára len dopĺňa tento naratív, ktorý nahrádza princípy „pragmatickými kompromismi“ s agresorom.

Netreba zabúdať, že odmietnutie pokračovania vojenskej pomoci Ukrajine už podlomilo dôveru partnerov voči Slovensku. Podobné rozhodnutia oslabilo postavenie Bratislavy ako dôležitého člena východného krídla NATO. Sme pripravení definitívne sa vzdať povesti dôveryhodného spojenca?

Ako správne poznamenal ukrajinský diplomat Andrij Sybiha, tí, ktorí v tejto vojne nestratili nikoho, nemajú morálne právo vyzývať na „odpustenie“. Práve beztrestnosť vedie k ďalším zločinom. A kým slovenská vláda koketuje s Kremľom, ukrajinské rodiny pochovávajú svojich mŕtvych. Európa si musí vybrať, či bude naďalej tolerovať takýchto „spojencov“ vo svojich radoch.