Kvalita výučby na Slovensku stále klesá. Na základných, na stredných i na vysokých školách. Dobrých učiteľov ubúda. Hlavnou príčinou je nedostatočné finančné ohodnotenie učiteľov. Zďaleka však nie jedinou.

Školstvo zápasí s mnohými problémami. Vo viacerých oblastiach. Či už na poli metód vzdelávania a učebníc, v digitalizácii, v disciplíne v triedach, či je vystavené nadmernej byrokracii alebo čelí veľkej fluktuácii učiteľov zapríčinenej práve nízkymi platmi. Nie všetci to chápu a sú na strane učiteľov. Ako pozdvihnúť školstvo i status učiteľa? Podľa dlhoročného riaditeľa gymnázia Pavla Sadloňa je „adekvátne ohodnotenie práce učiteľa je len jedným z prostriedkov uznania jeho spoločenského statusu“. Vysokoškolský pedagóg Jozef Hvorecký zase upozorňuje, že „v snahe spraviť niečo (rozumej čokoľvek) každá vláda neomylne siahla po najhoršom možnom riešení – vyhlásila reformu.“

Potrebuje školstvo peniaze? Áno! Ak doň nalejeme peniaze, zlepší sa rýchlo jeho kvalita? Nie!

Tieto dve tvrdenia sú zdanlivo v protiklade. Pravdou je, že učitelia sú najhoršie platenou skupinou vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov. Dostať napríklad hypotéku je pre nich často nemožné. „Vďačíme“ za to všetkým doterajším vládam. Peniaze do školstva nepridávali, radšej dotovali pestovanie obilia na betóne letiska či vŕtanie dodnes nedostavaných diaľničných tunelov.Ich najväčšou chybou však bolo vnímanie školstva ako oblasti, ktorej problémy sa dajú vyriešiť za jedno volebné obdobie.

Medzinárodné rebríčky dokladajú, že vzdelanosťou čoraz viac zaostávame za podobne rozvinutými krajinami. V snahe spraviť niečo (rozumej čokoľvek) každá vláda neomylne siahla po najhoršom možnom riešení – vyhlásila reformu. V dokonalej podobe to predviedol minister Mikolaj. Vyhlásil ju na jar s účinnosťou od septembra. Počas jedného volebného obdobia sa dokonca dá pokúsiť o dve reformy, čo vyskúšali ministri Plavčan a Lubyová.

Za jedno volebné obdobie sa školstvo nedá výrazne zlepšiť. Ciele vzdelávacej politiky si treba premyslieť, preformulovať ich do želaných učebných postupov, rozdeliť ich pre jednotlivé stupne, odzrkadliť ich v dočasných pracovných materiáloch a vyškoliť dobrovoľníkov, ktorí overia ich funkčnosť. Ak sa ukážu pozitívne výsledky, treba napísať a vydať definitívne učebnice, zacvičiť učiteľov a vysvetliť rodičom prednosti nového spôsobu výučby. To sa za štyri roky nestihne.

Najväčšou chybou vlád bolo vnímanie školstva ako oblasti, ktorej problémy sa dajú vyriešiť za jedno volebné obdobie.

Nie div, že dobrej povesti sa predovšetkým tešia systémy prevzaté zo sveta: Waldorfská škola, Montessori či Hejného matematika. Majú mnohoročnú históriu. Vznikli na základe psychologicko-pedagogických výskumov, zlepšovali sa sériou pokusov a omylov. Svoju vzdelávaciu metódu vytvoril profesor Hejný dokonca na Slovensku, lenže kvôli byrokratickým bariéram ju dokázal presadiť až po odchode do Česka. Vďaka tomu, že tam uvoľnili školám ruky hneď po roku 1989.

Úspešnosť uvedených metód je úzko spojená so slobodou voľby. Školy sa k nim pridali z vlastnej iniciatívy v čase, keď už boli dávno rozpracované a dôkladne otestované. Dostali vhodné učebnice, pracovné materiály a skúsených externých poradcov. Tí vedeli, kedy je metóda účinná, ako sa vyhnúť začiatočníckym chybám, ako z pôvodnej myšlienky tvorcov vyťažiť čo najviac, ako ju prispôsobiť konkrétnym podmienkam. Tak ako nie sú rovnaké dve deti, líšia sa aj triedy a školy. Mechanický prenos zabije aj tú najlepšiu myšlienku.

Mnohí rodičia dnes vidia cestu v zriadení miniškôl. Ich deťom to môže priniesť úžitok, pre spoločnosť je to však slepá cesta. Vedie k rozdrobeným, možno až nekompatibilným poznatkom jednotlivých skupiniek. Navyše nie je dostatočne masová na to, aby zmenila stav vzdelanosti. Prvé peniaze dajme preto na udržanie tej úrovne, ktorú máme. (Ihneď a veľa.) Aby v školstve zostali starší, vďaka ktorým školstvo ešte ako-tak funguje. Aby z neho neutekali mladí, lebo z platov nedokážu slušne žiť, nieto si budovať budúcnosť, a preto ju vidia inde. Zvýšiť treba aj prostriedky na údržbu chátrajúcich škôl, na ich vybavenie, učebné pomôcky, počítače, softvér a pripojenie k rýchlemu internetu.

Samozrejme, tým zachránime školy ako inštitúcie, ale bez zmeny koncepcie kvalitu príliš neovplyvníme. Efekt bude krátkodobý, zabráni však ďalšiemu úpadku. Paralelne treba rozvíjať experimentálne postupy sledujúce moderné svetové trendy. Všetky fakulty pripravujúce učiteľov by mali povinne spolupracovať s príslušnými školami. Tie im poskytnú dostatok námetov na riešenia smerujúce ku koncepčnej zmene. Jej znakmi musia byť rozvoj tvorivosti, záujmu spoznávať a odvahy kriticky myslieť tak, aby deti dokázali prekonávať sociálne bariéry.

Finančne aj morálne si uctime učiteľov, ktorí dokážu naučiť deti samostatne myslieť. Vlastné myšlienky sa na internete nedajú nájsť. Nielen dnes. Nebudú tam nikdy – keby boli, neboli by vlastné. Bez nich však Slovensko zostane montážnou dielňou.

Jozef Hvorecký, vysokoškolský pedagóg

Zdroj: https://nazory.pravda.sk