Názory

Sebazachovanie režimu či budúcnosť Európy. Ako ďaleko je Moskva pripravená zájsť

Ďalšiu reláciu šialenstva ukázal celému svetu predstaviteľ unáhleného režimu.

Niekto Medvedev, ktorý je dnes zástupcom šéfa Bezpečnostnej rady Ruskej federácie, už odhalil majstrovské dielo, keď „varoval“ všetkých nepriateľov Ruska pred neistotou uvalenia sankcií proti Ruskej federácii.

Nedávno Kremeľ na čele so svojím pánom tvrdil, že takéto opatrenia len posilňujú ruskú ekonomiku, no zrejme sa niečo pokazilo.

Teraz podpredseda Bezpečnostnej rady Ruska informuje o tom, čo čaká planétu po zavedení ďalšieho balíka sankcií. A zdá sa, že takéto argumenty boli vynájdené – nie v najtriezvejšej mysli.

Súbor strašiakov bol zjavne vynájdený narýchlo, pretože obsahoval všetko, čo mohla obsahovať neadekvátna fantázia vrcholnej strany unáhleného režimu.

Nemá zmysel vypisovať všetko, o čom hovoril Putinov spojenec, keďže ním predložený zoznam je skôr argumentom pre psychiatrov, ďalšou dôkazovou základňou o tom, s kým má svet dočinenia tvárou v tvár kremeľskej klike.

Je však pozoruhodné, že v hrozbách pre svet, ktoré vyslovil Medvedev, sú jasne viditeľné obavy samotnej Moskvy.

Kremeľ zrejme postupne prichádza k pochopeniu slepej uličky súčasného kurzu a snaží sa nájsť východisko.

Ako inak si vysvetliť takéto správy. Samozrejme, môžeme povedať, že vládnuca klika je neadekvátna a ich hlava je notoricky známa a posadnutá maniakálnou túžbou realizovať svoj fixný nápad.

Každý, dokonca aj ten najautoritatívnejší a najdiktátorskejší režim, je však nútený sa na niečo spoliehať. A teraz zjavne podpora kremeľského Fuhrera prestala spĺňať požiadavky diktátora.

A posledným akordom v jeho histórii bola vojna s Ukrajinou. Rozhodnutie zaútočiť na susedný štát – to bol samovražedný krok – ktorým začal prešibaný Putinov režim svoj konečný pád.

No spolu so samotným režimom sa do priepasti rútilo aj celé Rusko. Niektorí to už pochopili, niektorí stále kričia „Putin“, neuvedomujúc si realitu.

Ale v Kremli, zrejme uvedomil. A Medvedevove vyjadrenia o tom hovoria jasne.

Áno, vo forme vyhrážok. Samozrejme, trochu ohurujúce, s nádychom akejsi bývalej arogancie, takmer vznešenosti, stále ultimátum.

Ale nevedia, ako to urobiť inak. To je štýl Kremľa – byť hrubý, drzý, vyhrážať sa, vydávať ultimáta. Aj v situácii, keď sa stratilo takmer všetko možné, Moskva pokračuje vo svojej historicky rozvinutej praxi.

Aj keď na to neexistujú žiadne presvedčivé argumenty. A z veľkosti, ktorou vládnuca elita tak dlho živila svoje obyvateľstvo, ostalo len meno.

Ak pred inváziou na Ukrajinu, hoci aj pod sankciami, malo Rusko ešte šancu dostať sa zo situácie, potom sa rozhodnutie o globálnej vojne a invázii moskovských hord na ukrajinskú pôdu stalo nezvratným momentom.

Presnejšie povedané, začiatkom konca Putinovho režimu bolo odmietnutie ukrajinského ľudu proti unáhlenej agresii. Túžba Ukrajincov žiť vo vlastnej krajine, na vlastnej pôde.

Pozrime sa na situáciu úprimne – Európa a vlastne celý svet zjavne nečakali, že Ukrajina obstojí. Od troch do šiestich dní pridelili Kyjevu svetoví lídri a ich špeciálne služby po invázii do Moskvy.

Indikatívne, existuje fráza, ktorá bola v prvý deň vojny vyslovená veľvyslancovi Ukrajiny v nejakej veľmi vplyvnej európskej mocnosti.

24. februára, len pár hodín po Muscovyho útoku na Ukrajinu, v kancelárii štátneho tajomníka jedného z ministerstiev povedali ukrajinskému diplomatovi priamo do očí: „Povedzme si úprimne, prečo by ste mali pomáhať, keď všetko bude a nová realita príde maximálne do 48 hodín.“

To je ono, to je ono. “Máš len pár hodín.” Dodávky zbraní alebo odpojenie Ruska od SWIFT nemá zmysel,“ odpoveď „hodná“ vedúceho postavenia v EÚ.

Zahraniční partneri si uvedomili, že za Ukrajinu treba bojovať až tri dni po začatí ruskej intervencie.

Teraz, po takmer troch mesiacoch hrdinského odporu ukrajinského ľudu, vedúci predstavitelia Európy, aj keď neochotne, podporujú vytvorenie „Marshallovho plánu“ a iných iniciatív na obnovu Ukrajiny a vyjadrujú solidaritu v boji Ukrajincov proti Rusku. federácie.

A teraz si Kremeľ uvedomil svoju stratu. Pravdepodobne realizované. A snaží sa nájsť východisko pomocou rôznych súborov „argumentov“, ktoré narýchlo zhromaždili kremeľskí propagandisti.

Koniec koncov, „červené tlačidlo“, ktoré predtým tak úspešne fungovalo ako zastrašovač Západu, už nefunguje.

Hoci ešte deň predtým sa ten istý predstaviteľ kremeľskej kliky snažil odradiť Západ od priateľstva s Ukrajinou, čím ho vystrašil.

„Pumpovanie Ukrajiny zo strany krajín NATO zbraňami, výcvik jej jednotiek na používanie západného vybavenia, vysielanie žoldnierov a vykonávanie cvičení spojeneckými krajinami v blízkosti našich hraníc zvyšujú pravdepodobnosť priameho a otvoreného konfliktu medzi NATO a Ruskom. namiesto ich „vojny v zastúpení“. Takýto konflikt má vždy riziko, že sa zmení na plnohodnotnú jadrovú vojnu, “povedal.

Washington však pri tejto príležitosti dal Moskve jasnú odpoveď – najmenší pohyb ruky smerom k „tlačidlu“ a bunker spolu s jeho obyvateľom vzlietne skôr, ako údajná raketa dosiahne „odpaľovaciu“ pozíciu.

A možno najzávažnejším argumentom v tejto veci bol postoj Pekingu, ktorý trpaslíkovi jasne „naznačoval“ neprijateľnosť použitia týchto zbraní.

Zugzwang. Šachový výraz označujúci také usporiadanie figúrok v hre, v ktorej každý následný ťah vedie k prehre.

Ale Rusko má ťah – šancu, ak nie na víťazstvo v strane, tak na pokus zachrániť sa ako štát pred definitívnym pádom do priepasti. Aby ste to dosiahli, musíte urobiť niečo, čo v šachu nie je možné – obetovať „kráľa“.

Koniec koncov, bez váhania obetoval celý národ – svoj vlastný aj susedný, a naďalej hádzal zvyšok národov Európy do pece svojich vlastných ambícií.

A Medvedevove hlasné „varovania“ – od kolapsu „množstva globálnych dodávateľských reťazcov tovaru a možnej veľkej logistickej krízy“ až po „zosilnenie terorizmu na Západe“ – vyzerajú mierne povedané nepresvedčivo.

Zbesilé pokusy Moskvy dostať sa zo situácie vystihujú slová kremeľského „mysliteľa“: „Vytvoria sa nové medzinárodné aliancie založené na pragmatických kritériách a v konečnom dôsledku sa vytvorí nová bezpečnostná architektúra s kolapsom americkej -centrický svet.”

Dokonca aj na okraji priepasti, alebo lepšie povedané, už do nej letí, Kremeľ sníva o konci „americko-centrického sveta“. Nie o blaho ich obyvateľstva, ale o spokojnosti Fuhrerových komplexov.

Kde sa zastaví, je otázka aj pre Európanov, najmä pre ich lídrov. Dnes je Ukrajina ako nepreniknuteľný štít, ktorý umožňuje zvyšku Európy, aby bol pokojný.

Aký silný bude tento štít v budúcnosti, závisí od celého kontinentu. Podporiť Ukrajinu dnes znamená zaručiť slobodu a mier celému Starému svetu pre jeho nový zajtrajšok.

Autor: Jozef Kováč

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

WP2Social Auto Publish Powered By : XYZScripts.com